želaním všetkého dobrého. Na sklonku roka 1843 však na to akosi pozabudol, reputáciu si zachraňoval na poslednú chvíľu. Nechcel utrpieť spoločenské faux pas, preto oslovil vtedy populárneho maliara Johna C. Horsleya, aby mu namaľoval obrázok so zimným motívom. Dal ho vytlačiť na papier, umelecké dielka rozoslal a zvyšné kusy ponúkol istému obchodníkovi. Záujem o novinku bol medzi Angličanmi, neskôr aj v celom kultúrnom svete, obrovský. Odvtedy sa traduje, že vianočné pohľadnice vynašiel práve H. Cole, aj to len vďaka svojej zábudlivosti.
K tejto verzii sa prikláňa aj pracovník Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach Štefan Kolivoško, jeden z najzanietenejších zberateľov pohľadníc (filokartistov). Poteší ho každá, najviac však tie, ktoré vyrobili najneskôr v roku 1918. V jeho útulnej pracovni sme sa spolu zahĺbili do tajomstiev nemých, ale veľmi pekných svedkov radosti a šťastia tisícov ľudí.
"Niekedy historici obracajú svoj zrak až do starého Egypta, kde pred tisíckami rokov používali zdobené papyrusy," vrátil sa na chvíľu k hypotézam o vzniku prvých pohľadníc sympatický knihovník. Sám akoby si na chvíľu odskočil z jednej s cisárom Františkom Jozefom. "V Číne si ľudia už v 10. storočí pred naším letopočtom posielali ilustrované listy, vtedy však, pochopiteľne, ešte žiadne oslavy Vianoc neboli. O tom sa dá teoreticky hovoriť až začiatkom 18. storočia, keď francúzske mníšky posielali domov v predvianočnom období ručne maľované malé kartičky s náboženskými motívmi - narodením Ježiška, útekom Svätej rodiny do Egypta..."
Každý kus bol originál. Medzi prvými a najčastejšie používanými prvkami bol vianočný stromček. V našich končinách však vtedy zvyk umiestňovať doma jedličku ako symbol najkrajších sviatkov v roku ešte nebol známy. Do krajín Rakúsko-Uhorska sa rozšíril až neskôr, z nemeckého cisárskeho dvora.
Plné citu a emócií
V RakúskoUhorsku, ktorého súčasťou bolo kedysi aj Slovensko, sa prevažne u strednej vrstvy obyvateľstva ako dobrý zvyk udomácnilo masové posielanie pohľadníc približne v 90. rokoch 19. storočia. Nemusel byť na nich cisársky orol (v Uhorsku už vôbec nie), ale niektoré znaky boli charakteristické.
"Do roku 1905 sa používala takzvaná dlhá adresa, teda celkom iná, na aké sme zvyknutí pri dnešných pohľadniciach," vysvetľoval filokartista. "Na rub smel napísať odosielateľ iba údaje adresáta, text do malého rámčeka na lícnej strane. Malo to aj praktický význam, pošta sa tak chránila pred lacnými zásielkami a tlačila na ľudí, aby častejšie posielali listy s nalepenými drahými známkami. Človek je tvor vynaliezavý, a tak obišiel aj túto prekážku. Texty písali cez obrázok. Mám v zbierke nádhernú pohľadnicu, ale úplne popísanú. Vianočné pohľadnice som začal zbierať až po zemepisných, lebo sú krásne farebné, milé, s množstvom emócií a umeleckého citu, ktoré do nich vložili tvorcovia. Venujem sa tejto záľube viac ako 20 rokov, len vianočných pohľadníc mám do dvoch tisícok. Na prvý pohľad to nie je veľa, ale ide o zbierku úzko špecializovanú a časovo ohraničenú. Keď som začínal, dali sa ešte kupovať od ľudí, ktorým ich kedysi poslali domov. Raz som objavil na povale jedného domu 200 až 300 vianočných, veľkonočných a novoročných pohľadníc z obdobia rokov 1900 až 1920."
Pri prezeraní takého nálezu srdce bije silnejšie ako inokedy a tento stav sa dá prirovnať k pocitom poľovníka striehnuceho na úlovok. Za jedno z najmilších prekvapení Š. Kolivoško považuje návštevu pred siedmimi rokmi. Malé dievčatko mu darovalo pohľadnice len preto, aby sa zachovali, nestratili vo víre času. Dar bol vraj odovzdaný s takou láskou, že si to zberateľ dodnes veľmi váži. Získavať nové artefakty je stále ťažšie, podľa knihovníka, s odchodom starých ľudí na večnosť, pôvodný prameň vysychá. Za veľmi smutné, ba priam tragické považuje to, že mnoho týchto pekných a vzácnych vecí končí po upratovaní povál a zásuviek v smetiach.
Keď anjelov nahrádzali zátišia
Š. Kolivoško vlastní viaceré rarity. Pohľadnice vyrobené z tenkej kovovej fólie či dreva, obrázky s reliéfnou tlačou, kde sú motívy zdobené 24-karátovým zlatom, pravými ľudskými vlasmi. Viaceré ženské a dievčenské postavy majú šaty z ručne vystrihnutého a nalepeného ozajstného zamatu, malý káčer sa honosí skutočným pierkom. Už vtedy si ľudia cenili ručnú prácu, a tak aj dnes patria takto dotvorené pohľadnice medzi najviac cenené. Niektoré kuriozity majú okraje sťaby vyrobené z bruselskej čipky, iné sú rozkladacie, trojrozmerné.
Š. Kolivoško za jednu z najvzácnejších vo svojej zbierke, i keď nepatrí medzi najkrajšie, považuje vianočnú pohľadnicu z roku 1896. Spomenul aj zvyk z Kodane, kde vyrábali taniere so želaniami k Vianociam, zdobené špeciálnymi farbami s prímesou kobaltu. Kým však vtedy ešte autori svoje diela kolorovali ručne, postupom času sa techniky výroby pohľadníc menili.
"Áno, ale podľa môjho názoru k horšiemu," zaznela prekvapivá odpoveď. "Začiatkom 20. storočia pohľadnice tlačili ako litografie, dnes umelcami veľmi uznávanou grafickou technikou. Okolo roku 1910 začala éra fotografií. A tu už išlo o doslova brutálny zásah do kvality pohľadníc. Bol to obrovský skok smerom nadol, absolútna degradácia dovtedy uznávaných umeleckých klenotov. Dokážem sa nahnevať napríklad aj na amatérskych filatelistov, ktorí zo starej pohľadnice oddrapili známku a porušili tak celistvosť pohľadnice ako historického dokumentu."
Cez pohľadnice, lepšie povedané texty na nich, sa dá na chvíľu vstúpiť do duše odosielateľa. Okrem obligátnych pozdravných viet písali aj odkazy, kedy pricestujú na návštevu, pýtali sa, ako sa má Janko či frajerka Vierka. Ale bolo u nás aj jedno obdobie, keď takéto takpovediac intímne dôvernosti, náboženské texty či motívy boli tabu. Nahrádzali ich zasneženými krajinkami, prípadne zátišiami. Š. Kolivoško tvrdí, že vtedy, keď "stáli" proti sebe dve ideológie, nešlo veľa ráz o zlé, ale predsa len akosi násilne robené veci. Ešte predtým, začiatkom 50. rokov sa však na pohľadniciach vyskytovali veci, ktoré sa jemu osobne celkom pozdávali. Išlo o reprodukcie obrazov maliara Ľudovíta Fullu a jeho kolegu českého pôvodu pôsobiaceho na Slovensku, Jána Hálu.
Aj obliznutie známky má čaro
Na záver nášho rozhovoru sa v súvislosti s vianočnými či novoročnými pozdravmi Š. Kolivoško zamyslel nad dnešným uponáhľaným svetom. "Robíme si ho sami," uviedol. "Každý by si mal nájsť chvíľu času na vypísanie a poslanie týchto pozdravov svojim najbližším. Dá sa to síce vybaviť aj e-mailom z počítača, ale je tu jeden veľký rozdiel. Klasickej pohľadnice sa dotýkame fyzicky, odovzdáme jej svoje svoje teplo, čaro má napríklad aj obliznutie a nalepenie známky."
Každý filatelista by chcel mať vo svojej zbierke známok ak už nie modrého Maurícia, tak aspoň inú podobnú vzácnosť. Štefan Kolivoško má tiež podobný sen. Na čestné miesto by niekedy v budúcnosti rád umiestnil práve jeden z tých vianočných pozdravov, ktoré rozoslal pred 162 rokmi po anglických vojvodstvách sir Henry Cole.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
