najznámejším českým tanečníkom, sólistom baletu pražského Národného divadla a neskôr šéfom baletu. Diváci ho poznajú aj z filmového plátna, zo snímok Jak vytrhnout velrybě stoličku, Jak dostat tatínka do polepšovny, či Den pro mou lásku. Vlastimil Harapes nie je neznámy ani Košičanom. Okrem toho, že spolupracuje s baletom Štátneho divadla Košice, nedávno sa tu predstavil na divadelných doskách v inscenácii ´Poslední léto (Hra ze života Sáry Bernhardtové)´. Po predstavení si našiel chvíľu času na debatu o tanci, ale i kadečom inom.
Na košických divadelných doskách ste sa tentoraz predstavili v činohre...
- Vrátil som sa na javisko, pretože som po ňom túžil. No ako tanečník by som to už mohol iba ťažko. Tanec je totiž umenie mladých ľudí a sám nemám starých na scéne rád, pretože staré mäso je staré mäso. S tým sa nedá nič robiť. Ja síce budem koncom apríla robiť s baletom v Ústí nad Labem Cassanovu, takže sa po 15 rokoch opäť objavím na doskách ako tanečník, ale žeby som tam skákal a točil piruety, to nie. Budem využívať iné výrazové prostriedky. Stvárnim starého Cassanovu, ktorý dožil na zámku.
Ako teda vníma tanečník pribúdajúce roky?
- Hrozne. Staroba je príšerná, pretože ubúdajú sily a z vlastných skúseností hovorím, že človek by energiu ešte aj mal, no fyzické sily mu už nestačia.
Ako ste sa s týmto faktom vysporiadali?
- Človek si musí nájsť niečo, čo ho zaujíma. Ja som si vybral divadlo, nedávno som natočil cédečko a chcem pripraviť minimuzikál. Baví ma to, vzrušuje ma kontakt s divákom a teším sa z toho, pretože viem, že príde chvíľa, keď ma nebude baviť už ani to.
Čo budete robiť potom?
- Nič, iba ležať.
Na odpočinok máte pripravenú aj chalúpku, však?
- Áno, mám chalúpku. Už párkrát mi ju vykradli, a teraz sa tam chystám odniesť šialenú zbierku žehličiek, ktorú mám. Už teraz je síce dosť veľká, no ešte stále mi ľudia prinášajú nové kusy. Len dúfam, že to raz vezme nejaké múzeum, aby tá kolekcia, čo sa mi vytvorila, mala nejaký význam.
Kedy ste začali žehličky zbierať?
- Začalo sa to železnou nedeľou - vtedy ste mohli vyhodiť na určené miesta železné veci. Tam som zbadal dve žehličky, ktorých mi prišlo ľúto, lebo boli také opustené. Tak som si ich vzal. Ďalšiu nedeľu som videl ďalšie, a tak som ich už mal doma pár. Kolegovia a známi, čo to videli, mi začali znášať ďalšie, lebo že ich tak či onak chceli vyhodiť. A tak sa to začalo. Potom mi starožitnú žehličku darovali aj v Taliansku a jednu som zbadal na blšáku v Káhire. To bola jedna z mála, čo som si kúpil. Stála pár drobných a ešte som cenu zjednával, lebo tam bola taká chudinka sama. Namiesto faraóna som si teda priviezol z Káhiry žehličku.
Budete sa ich vedieť vzdať?
- Ale áno. Už som ich požičal aj na výstavu o vývoji žehličiek. Boli tam najrôznejšie, od veľkých ťažkých až po moderné.
Zbierate aj niečo iné okrem žehličiek?
- Hrnčeky, hovorí sa im bucláky. Také štvrťlitrové. Mám rád vidiecke, ručne maľované, z odpustových pútí, s Ježiškom, ovečkou... A zbieram aj sklenené ťažidlá. Zdajú sa mi krásne, sú tam akoby zakliate kvetinky. Mám doma kolekciu asi tridsiatich. Veľmi sa mi to páči.
Dostávate tieto veci aj ako dary na premiérach?
- Áno. A mám aj také ´vodníkovské´ hrnčeky, čo sa vraví, že sa do nich dávajú dušičky. Mám tam napísané z lásky, Vlastíkovi...
Ako sa najradšej vyjadrujete? Slovom, pohybom...
- Mám rád všetko. Pokiaľ je to zaujímavé, profesionálne naskúšané, cítim sa vo všetkom ako ryba vo vode. Nemôžem povedať, že by som niečo robil menej rád.
Preslávili ste sa však najmä ako tanečník...
- To áno. Ale zas, keby som nehral vo filme, veľa ľudí by ma nepoznalo, pretože balet je veľká štylizácia, ale nedostane sa k tomu mnoho ľudí. Veľa ľudí to nepozná, nikdy to nevidelo a dokonca to ani vidieť nechce. To je zvláštne.
Pritiahla vaša tvár známa z filmu potom ľudí k baletu?
- Áno. V tom období som dostával množstvo listov, že vďaka mne objavili nový svet, že sú mi za to vďační a že nebyť toho, do baletu by nikdy neprišli. Vlastne si ma prišli pozrieť, ako vyzerám na javisku, a zistili, že balet má niečo do seba.
Šli ste do filmu už s myšlienkou, že by to mohlo pomôcť baletu?
- Nie. Taký uvedomelý som nebol. Uvedomil som si to až vďaka tým listom. Ale bol som rád, že som do toho šiel, pretože filmovanie bolo vynikajúce a napokon to pomohlo aj tomu druhému.
Keďže ste už oddávna mali kontakt aj s herectvom, prečo hral vždy prím práve tanec?
- Bola to náhoda, že ma rodičia prihlásili na konzervatórium práve na tanec. Ak by ma prihlásili na herectvo, asi by som hral. No našim tvrdili, že mám pohybový talent, aby ma teda dali na tento odbor. A oni nemali nič proti. Na rozdiel od iných rodičov, ktorí považovali hranie alebo tancovanie za pochybné živobytie, zvlášť v tých časoch. Moji rodičia však mali pre to pochopenie, lebo sami hrali v ochotníckom divadle, otec režíroval a obaja mali veľmi pozitívny vzťah k umeniu. Navyše si myslím, že je správne robiť niečo, v čom človek vynikne, alebo je v tom aspoň užitočný.
V čom inom ako v umení by ste mohli byť užitočný vy?
- Keby som si mal vyberať nanovo, asi by som si už nevybral divadlo a tancovanie, pretože to tam veľmi dobre poznám. Takže by som sa už to toho tak nevrhal. Ale myslím, že by som využil to, čo viem a čo som sa naučil na javisku a pracoval by som prípadne ako psychológ alebo psychiater.
Prečo práve psychiater?
- Pretože je to len iná forma ako pomôcť ľuďom. Divadlo má tiež liečiť. Ľudia majú z denného stresu, únavy a zhonu prísť do divadla a na hodinu-dve zabudnúť na ťažkosti, ktoré majú.
Je aj javisko terapiou pre hercov?
- Myslím, že áno. Je to vzájomné. Tak ako diváci čerpajú z nás, prijímame aj my energiu od nich. A to iskrenie je fantastické. Ja vždy po predstavení dúfam, že ľudia idú po skončení hry niekam na pohárik alebo domov, majú príjemný pocit a povedia si, tak videli sme Harapesa, ako si tam zablbol a bolo to fajn. (Smiech.)
Máte rád javisko aj preto, že si tam môžete zablbnúť?
- Určite áno. Zábavu mám rád a aj rád ľudí zabávam. Pred časom som s Jiřinou Bohdalovou robil reláciu S Jiřinou za oponou, čo je zábavný program, a dostal som po ňom množstvo pochvalných listov. Dokonca aj Jiřina bola spokojná. Nepovažujem sa síce za zabávača, ale teší ma, keď cítim odozvu, keď sa ľudia smejú, pretože súhlasím s názorom, že čím viac sa človek smeje, tým viac mladne. Je to prosto liek.
Smejete sa často?
- Musím sa priznať, že väčšinou mám dobrú náladu.
Aj doma? Lebo o hercoch a zabávačoch sa povráva, že mimo javiska sú skôr tichší, hĺbaví...
- Nie, to mi nehrozí. (Smiech.)
Vy zvyknete vravieť, že život je zmena. Aká najväčšia zmena stretla v živote vás?
- Jedna pani spisovateľka chcela o mne písať knihu, a tak sme vymýšľali, aký jej dáme názov. Ona predtým písala o jednom pánovi kardiológovi a kniha mala názov, takú parafrázu, ´Lesk a bieda operačných sál´, namiesto Lesk a bieda kurtizán. Tak som si povedal, že keď tú knihu urobíme, tak jej dáme ako názov tiež parafrázu, ´Tancujem tak rýchlo, ako som donútený´. To totiž o mne mnohé prezrádza. Lebo ja síce vravievam, že zmena je život, ale na budúci rok budem už 40 rokov v Národnom divadle. Pre mňa bolo istou zmenou filmovanie, divadlo i spev, na ktorý som sa dal. Spieval som s Hanou Zagorovou, ale aj s inými, robil som muzikál. Ale predsa len mám niekde koreň a to je podľa mňa dôležité. Že popritom všetkom mám niečo konštantné, nemenné. Neviem, či by som vedel len tak z ničoho nič odísť napr. do Austrálie a ani si neviem predstaviť, že by som fungoval tak ako moja známa, ktorá je dva roky v Bratislave, rok v Košiciach, a potom sa uvidí. To je pre mňa zvláštne.
Takže potrebujete aspoň akú-takú istotu?
- Asi áno. Niečo, čo trvá, je stále a spoľahlivé. Ja mám napríklad v Prahe svoj starý, historický domček, v ktorom sa cítim dobre a hoci jazdím po svete, najradšej som, keď sa vraciam. Ale zase, keby som musel, tak by som to zmenil. Jednoducho, presne ako znie tá veta, tancujem tak rýchlo, ako som donútený.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
