XI.
Medzi nami je veľa nenápadných, no o to viac užitočných pomocníkov, drobných vynálezov a vecí. Ich význam si častokrát ani neuvedomujeme, hoci sú používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
Elektrina je veľká sila. Najsilnejšia je, keď nie je pod kontrolou v podobe elektrostatických výbojov. Počas búrok, hodinu za hodinou, lietajú blesky približne na 2000 miestach našej planéty. Každý má intenzitu prúdu od 20 000 do 100 000 ampérov, obrovské napätie miliardy voltov a v priemere asi tak 1700 kilowatthodín elektrickej energie, bez úžitku vybitej v zlomku sekundy. Spútanie elektrostatickej elektriny by stačilo na pokrytie energetických potrieb ľudstva.
O účinku blesku niet pochýb. Sú zaznamenané stovky požiarov, tisícky úmrtí, ba hotových katastrof po údere blesku do budov. Roku 1769 spôsobil úder blesku do skladiska pušného prachu v lombardskom meste Brescia mohutný výbuch, pri ktorom zahynulo 3000 obyvateľov. Šestina mesta ľahla popolom. Človeku bolo oddávna jasné, že "nebeský oheň", ako sa blesk nazýval, je niečo posvätné, pokiaľ sa vymyká jeho kontrole.
Obdobie zbožštenia blesku bolo však krátke. Už v starých egyptských chrámoch stavali vysoké drevené stožiare obité medenými pásikmi na zachytávanie "nebeského ohňa". Tieto konštrukcie neodhaľovali podstatu blesku. Vyplývali len zo skúseností, že udrie do osamelo stojaceho stromu alebo vyčnievajúceho stĺpa. Až Riman Lucretius v I. stor. pred n. l. v knihe "Podstata vecí" definuje blesk inak. Tvrdí, že ho nezosiela Boh, ale že sa jedná o prírodný jav. Jeho fyzikálny princíp však ostal ľudstvu na niekoľko ďalších dlhých storočí neznámy. Celý starovek a stredovek mal strach pred bleskom.
Muselo prísť 18. storočie, aby so svojimi prvými odvážnymi pokusmi vo výskume elektriny poodhalilo niečo z podstaty blesku. Základný predpoklad o elektrickom pôvode blesku vyslovil anglický fyzik Wall r. 1708. Roku 1717 pozoroval ruský fyzik Reinmann, že blesk počas búrky najčastejšie zbieha po kovovej tyči. Rozlúsknuť záhadu sa podarilo uprostred 18. stor. nezávisle od seba trom vedcom: Američanovi Benjaminovi Franklinovi, Rusovi Michailovi Vasilievičovi Lomonosovovi a českému kňazovi Prokopovi Divišovi.
Benjamin Franklin v júli 1750 oznamuje svojmu kolegovi fyzikovi Collinsovi, že by bolo možné chrániť domy, kostoly a lode vysokými železnými tyčami, pozlátenými na špici. Pôvodne odporúčal stavať vysoké kovové uzemnené stožiare v blízkosti budov, ktoré sa mali chrániť "vysatím" blesku z mrakov, ako tento proces nazýval. Neskôr dospel k názoru, že bleskozvody stačí umiestňovať priamo na budovách. Bol si svojím objavom natoľko istý, že pri pokusoch si nedával pozor a takmer prišiel o život. Aby dokázal, že blesk je iskra odvádzajúca negatívny náboj z mrakov, púšťal v lete roku 1752 za búrky šarkana. Iskry vtedy preskočili z kľúča, uviazaného na povrázku na jeho ruku, čím mu potvrdili vlastnú teóriu.
Ďalší kto v tom období skúmal blesk a jeho vlastnosti, bol ruský filozof a prírodovedec Michail Lomonosov. Vo svojej práci "Slovo o vzduchových javoch elektrického pôvodu" z roku 1753 popisuje podobne ako Franklin spôsob, ktorým možno bleskozvodom odvádzať blesk do zeme. Lomonosov navrhoval na ochranu budov stavať bleskozvody v podobe vysokých železných žrdí, na voľnom priestranstve vrazených hlboko do zeme. Aby svoju teóriu dokázal, spolu s kolegom G. V. Richmanom sústavne študovali búrkové javy a na tento účel zostrojili i niekoľko prístrojov. G. V. Richman prišiel pri jednom z pokusov o život. Zvod bleskozvodu totiž upevnil na kľučku laboratória a pri údere blesku zahynul.
Tretí, kto skúmal búrkové javy, bol všestranný nadaný český katolícky kňaz Prokop Diviš. Na jar roku 1754 postavil bleskozvod v záhrade svojej fary v Přímeticiach pri Znojme. Jeho neskorší zdokonalený typ predstavoval železný stĺp vysoký 42 metrov, zapustený hlboko do zeme troma reťazami. Tento bleskozvod slúžil Divišovi na pokusy s atmosférickou elektrinou do roku 1760. Potom sa jeho vynález stal obeťou rozzúrených sedliakov, ktorí boli presvedčení, že vysoká železná žrď odsáva vlahu z mrakov a zapríčiňuje suchá. Prokop Diviš si ďalší bleskozvod už nepostavil. Český vynálezca, ktorý skúmal elektrinu aj laboratórne a ako jeden z prvých sa pokúšal ju využiť na liečebné účely, umrel roku 1765 v zabudnutí.
Medzitým sa v cárskom Rusku stavali bleskozvody, podľa Lomonosova, v Amerike na návrh Franklina. Prvé bleskozvody začali stavať na území Čiech a Moravy až po tragédii lombardského mesta Brescia. Aby sa podobné prípady nezopakovali, prikázala Mária Terézia všetky prachárne v Rakúsku vybaviť bleskozvodmi. Úplne prvý bol umiestnený roku 1775 na nosticovskom zámku v Měšiciach, o rok neskôr na pražskom Vyšehrade.
Bleskozvodom však ľudia ešte stále nedôverovali. Priekopnícka práca na rozptýlenie ich obáv pripadla Antonínovi Rennerovi, fyzikovi a profesorovi hlavnej pražskej školy, ktorý okrem popularizácie bleskozvodov postavil takéto zariadenia na Pražskom hrade, Invalidovni a tabakových továrňach. Postupom času sa bleskozvody stali bežnou súčasťou domov, tovární a výškových budov. Sú naozaj nenápadné. Vieme o nich len vtedy, keď udrie počas búrky do susedného domu blesk a my zrazu vidíme, ako blízko niečo zablýska a zahrmí.
Autor: Spracoval Štefan LAZORIŠÁK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
