Desiatky rokov v službách futbalu

Sportnet|27. dec 2005 o 00:00

Košice - S futbalom zažil veľa veselých, ale aj smutných príhod. Takmer tri desiatky rokov bol priamym účastníkom toho, čo sa dialo a deje okolo

košického futbalu. Aj keď, takpovediac v zákulisí, ale vedel by o tom vyprávať vari aj dva dni bez prestania. Začal vo VSS na štadióne vo VŠA. Po ich zániku bol v službách 1. FC, trochu spoznal zákulisie tohto športu aj v Nižnej Myšli a od ročníka 2004/2005 využívali jeho skúsenosti v FC STEEL TRANS Ličartovce. Od tohtoročného leta, keď vznikol MFK Košice, je hybnou pákou na technickom úseku v klube súčasného lídra II. ligy.

Divák, ktorý sa objaví na futbale v Čermeli, ani netuší, čo všetko treba začínajúc kvalitným trávnikom na zápas zabezpečiť, aby všetko klapalo ako hodinky. To je doslova parketa pre Jána Husára (na fotografii vľavo s dresom MFK), ktorý v školských laviciach sedel s Kvašňákom, Rujákom a ďalšími. Vojenčil v športovej čate v Dukle Pardubice, ale po ťažkom zranení už hral futbal až do skončenia aktívnej činnosti len za Krásnu, kde ho na zápasoch MFK B vítajú ako domorodca. Poznal veľa rôznych hráčskych, trénerských a funkcionárskych pováh, ale čo bolo dôležité, vari so všetkými vedel nájsť spoločnú reč. Možno aj preto, že dokázal zabezpečiť všetko vari od ihly až po kvalitný trávnik, veci, ktoré potrebovali hráči na zimné sústredenia, do šatne, kopačky, či kolíky na rôzny terén a všeličo iné. Aj keď nie vždy sa dalo okamžite splniť želanie, nikdy nepovedal nie, lebo dodnes hovorí, že preto je tu, aby robil pre futbal. K tejto práci mu pomohlo žičlivé rodinné zázemie, veľa známych, ale i šikovnosť, ovládanie problematiky, a hlavne schopnosť získať ľudí v nepredvídaných situáciách. Neraz totiž v deň zápasu z oblohy silne snežilo, fúkal nepríjemný severák, ale on so zapálenými fanúšikmi dokázal počas niekoľkých hodín pripraviť hraciu plochu tak, že ju rozhodcovia uznali za regulárnu, ani jeden nepovedal, že stretnutie nemožno odohrať. Janko, ktorý nikdy nechýba pri vyhlasovaní diváckych súťaži, bol neodmysliteľnou postavou aj na medzištátnych stretnutiach, ktoré boli na košických štadiónoch. S úsmevom hovorí o marci v roku 1995, keď Slovensko hralo kvalifikáciu o postup na ME´96 s Azerbajdžanom vo VŠA. Husto snežilo a pod reflektormi by bolo ťažko kontrolovať loptu. Zrazu funkcionári SFZ boli celí zhrození, že delegát UEFA nariadil odohrať zápas s červenou loptou. Lenže, kde ju tak rýchlo zohnať? On však rátal aj s takouto možnosťou. Nič ho teda neprekvapilo, mužstvá zohrali kvalifikačný duel bez problémov a nik z vyše 12 tisíc divákov nevedel, že pred výkopom bolo aj v chlade niektorým funkcionárom horúco... Z hráčov si veľmi rád spomína na kanoniera Paľa Diňu. "Bol to výborný chlapec. Keď prišiel do VŠA a videl, ako sa pred zápasmi trápim s futbalovou batožinou, sám zobral do parády najmladších, aby ma odbremenili, lebo to považoval za neúctu k staršiemu. Neraz po tréningu prišiel aj s niektorými hráčmi ku mne. Na štadióne som totiž mal v chladničke slaninu, pretože nie vždy bol čas odísť niekde na teplý obed. Každý konzument si na nej pochutil, Paľo ju veľmi chválil, ba sa mi aj primerane odvďačil. Keď rástli huby, prekvapil ma aj dvoma košmi dubákov." Bolo aj obdobie, keď na pranie dresov chýbal prášok, ktorý sám zabezpečil, alebo sa musel prihovoriť a ospravedlniť ženám, keď za svoju robotu nedostali výplatu, hoci to malo byť starosťou a povinnosťou iných ľudí. "U pána Podoláka funguje všetko tak, ako to má byť. Na každom jeho kroku badať, že košický futbal mu leží na srdci, chce ho pozdvihnúť a robí mu veľmi dobré služby," konštatuje skúsený Janko, ktorý je všade tam, kde potrebujú pomoc, alebo nejakú radu. Keď pred zápasom stojí, alebo sa prechádza po štadióne, mnohí si myslia, že tomuto dobre vyzerajúcemu pánovi sa žije bezstarostne. Opak je však pravdou, lebo zvyčajne si vydýchne až vtedy, keď rozhodca záverečným hvizdom ukončí zápas a štadión sa vyprázdni. Lenže je to skôr len optický klam, lebo na druhý deň sa začína opakovať kolotoč. Výbornú školu dostal vo VSS za čias veľkého funkcionárskeho tria Nogrády - Kropáč - MUDr. Juhás. Pracoval aj s ďalšími predsedami v klube strojárov, pochopiteľne, v 1. FC s Alexandrom Rezešom, ale - ako hovorí - ozajstnú maturitu zažil spolu s Milanom Rabatinom až v roku 1997 pred Ligou majstrov s Manchestrom, ktorá bola pod taktovkou UEFA. Málokto vie, že vtedy zmizla aj jedna zo snímacích kamier priemyselnej televízie, ale muža s lepkavými prstami rýchlo objavili. Počnúc so Štafurom a spol. prežil niekoľko hráčskych generácii, spolupracoval s mnohými trénermi, z ktorých o Jánovi Zacharovi hovorili, že je jeho miláčikom. Vôbec to nebolo tak, ale ako košický rodák mal radosť z toho

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Desiatky rokov v službách futbalu