pánov Kysaku a Drienova. Maťaš (t. j. Matej Korvín) kraľoval v r. 1458 1490. Námet jeho preobleku do šiat devy akože dcéry vývozcu vína z Moldavy do Varšavy nie je tam náhodou. Fúry s vínom po diaľniciach "furmancoch" od nás na sever vtedy pretrvávali aj zásluhou kráľa Mateja. V r. 1482 stvrdil, že vývoz vín na sever je monopolom vsl. kupcov. Moldava bola jednou z colníc, kde sa porušiteľom jeho zákazu prejsť s konkurenčným vínom Tisu malo konfiškovať. Autor, rodom blízky pánom Kysaku, nezaprel ani hrdosť na dávne tradície rodu: Bulo kedy's toto pleme s Andrašom v Jeruzaleme. Jeden z nich prosto Liona (t. j. naproti tvŕdzi L.) zrubal z koňa Babylona (t. j. moslima z Perzie), druhy kraľa vyratoval, jak saracen raz šturmoval. Sú to ozveny výpravy Ondreja II. Do Svätej zeme v r. 1217.
Ospevovaniu lások "Maťaša kraľa" nechýbal zmysel pre humor a situačnú iróniu pri líčení dejov stredoveku. Ale obojím bol až nadmieru pretromfnutý iným autorom pri zmienkach o dejoch novoveku. Ide o rukopis literatúre neznámy. Má 16 strán s 83 4-riadkovými veršami: "JAKUB RIŤIR aneb hodnowerne rosprawki o Jakubowi Riškowi". Odpis je jednorazový. Zveršovanie o Jakubovi si privlastnil ako "z jeho ust wimerane" A. Ružbarský. Z typu meno nevedno, či sčítaný pisateľ bol zeman alebo mešťan. Verše sa týkajú bývalého majora cisárskeho vojska, jeho bojov s Francúzmi Napoleona pri Slavkove (1805), Miláne, Lipsku (1813) a pri Waterloo (1815). Autor baví spoločnosť nadsadzovaním víťazstiev i osobných nešťastí niekdajšieho hrdinu, ktorý dožíva neuznaný v chudobe ("obšitoš") s tendenčným humorom až výsmechom. Čitateľ dnes ťažko rozozná, čo bolo realitou a čo iba iróniou či až výsmechom.
Verše začínajú opis rytiera veliteľa cisárskych trúp jeho narodením ok. r. 1740 v prostredí dvoch relígií pri Humennom: "Dzevedzesat i tri roky prešli od času teho, v kterym śe narodzil synak Gašperka Baškovského. Perši raz bul v Ohradzanoch pokersceny tento syn. Dostal od sveho kresneho do križma veterny mlin - - - Ozvala śe Treśichvostka, jich najbližša sušeda, kterej jak vražiteľkyni nasleduje beśeda: Šimon budze jakžto riťir ochraňovac krajinu, budze ľudsku krev vylivac, ślepu veźne za ženu. - - - Neodluha ocec zemrel, matka jeho nechcela by bul ritir jej Šimonko. Slyšce, co vymyślela: Dala ho v sopkovskej cerkvi prekerscic na rusnaka. Neverila, že tak budze ze syna mac vojaka. V ruskim kersce dostal meno Baškovsky Riško Jakub. Treśichvostka tak vražila, že inač budze veľky trup.- - -"
Prekrstenie na "rusnaka" t. j. na grécky obrad, nepomohlo: "Prišla ist rok lapanka, kde richtare lapali: silnejšeho a śmelšeho jako Jakub nemali. - - - Pri Waerlo sto Francuzom jak nič bambuchy paral. Kule jak dyšč tak leceli, on śe precaj nestaral. - - - Noedluha pri Lajpcigu muśel zaśe bojovac. Francuzoch jak huśenice muśel duśic, mordovac."
Jakub ("rytier" je ironická prezývka autora) velil cisárskemu vojsku v bojoch s Francúzmi o Milánsko a Benátky. "Prešol ztamadz až do Rimu koscely opatroval katolicke a kaľviňske obzlaštne naśčivoval. Vidzel tam i kardinala v nohavicoch červenych, ktery šabľu mal pri boku, forgov z piroch želenych. - - - Nazad iduc, v Venedigu vidzel orla čarneho s dvoma hlavmi na stribernym lancu uvazaneho, ktery každy dzeň dvarazy s celecom bul karmeny. S polovičku rano, s druhu na večar bul usceny." Tieto riadky výpichom parády a zbroje kardinála ironizujú politiku pápežského Ríma, hlavnej opory habsburskej dynastie, jej erb (krmený "teľaťom"!) zosmiešňuje. Veršovateľ, A. Ružbarský, stranil teda jednoznačne osvietenskému kriticizmu proticisárskej opozície v Uhorsku.
Z nenávisti k centralizmu habsburskej ríše rovnako tendenčne zosmiešňuje i zásluhy i súkromie penzionovaného majora v armáde cisára: "Po skoňčeňu smutnej vojny dostal križ na sve perśi, pre ktery ju (manželku) mu uscil ai generaľ perši. Tá vraj neustále naň kričí: "Kďe penzia, ty riťiru? Ćo śi mi zagazdoval? - - - Može byc, že dakedy ho bije z iňšej pričiny: napriklad že od demona nema žadnej diťiny. - - - Aby mal otcovsku radosc, vźal jednu chovanicu, ktery nebarz varovala svej čistoty studnicu." Švih slov zásti má cenu pre dejiny jazyka, fakty len po kritike.
V literatúre po roku 1800 sú zmienky o "valaloch" Ohradzany, Baškovce, Sopkovce, o kúpeľoch Rankovce či Išli, vzácne. Chápať fonologický prepis výňatky z veršov v slovenčine kraja uľahčuje.
Autor: O. R. HALAGA, Dr.Sc. h. c.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
