si ho vyslúžil za trestné činy nedovoleného ozbrojovania v jednočinnom súbehu s vraždou, motívom ktorej boli peniaze. Trest si už odpykáva v tretej najprísnejšej nápravnovýchovnej skupine.
Pre pripomenutie uvedieme, že ide o kauzu vraždy kamionistu Attilu M., ku ktorej došlo 29. septembra 2003. Tibor H. s ním sedel v kabíne nákladného motorového vozidla zn. Avia 31, ktoré stálo v kolóne áut vo Vyšnom Nemeckom. Presnejšie, pred hraničným priechodom medzi Slovenskom a Ukrajinou. Okolo 22.34 hod. priložil k hlave vodiča ručnú palnú zbraň kalibru 22 LR, ktorú mal v nelegálnej držbe a vystrelil.
Attilovi M. spôsobil priestrel mozgu. V dôsledku jeho pomliaždenia a vnútrolebečného krvácania, došlo k zlyhaniu riadiacej činnosti centrálneho nervového systému a následnej smrti. Tibor H. zobral mŕtvemu 500 eur, mobilný telefón, dva cestovné pasy a tri karnety TIR v hodnote 5 400 Sk. Potom z miesta činu ušiel.
"Ľutujem, čo sa stalo, ale nič o tom neviem," tvrdil v prípravnom konaní aj na pojednávaní obžalovaný, ktorý pred senátom Krajského súdu v Košiciach využil právo nevypovedať. Z čítania jeho výpovede pred vyšetrovateľom však vyplynulo, že do Vyšného Nemeckého s nebohým cestoval.
"Atillu M. som opustil medzi 24 00. 0.30. hod. Predtým som si od neho požičal 500 korún," uviedol obžalovaný. Z dokazovania pred súdom vyplynulo, že do mája 2003 aj on pracoval ako vodič nákladnej automobilovej dopravy. Zamestnávateľ s ním rozviazal pracovný pomer po tom, čo mu na Ukrajine ukradli vozidlo s tovarom a on nenastúpil do zamestnania. Podozrievali ho, že sa s páchateľmi krádeže vopred dohodol...
Tibor H. sa dostal do finančných problémov. V septembri 2003 mal dlhy okolo 200 000 korún. Napriek tomu si ďalej požičiaval od kamionistov. Žiadal ich o pomoc pod zámienkou, že má pokazené vlastné auto. Putoval s nimi po hlavných ťahoch, od jedného hraničného priechodu k druhému. Tak sa stalo, že kritický deň sa dostal do Nových Zámkov a na colnici sa dal do reči s Atillom M. Keď zistil, že má cestu do Nižného Novgorodu v Rusku, poprosil ho, aby ho odviezol do Vyšného Nemeckého. Povedal mu, že tam má odstavené pokazené auto...
Obžalovaný bol posledný, čo videl Atillu M. živého. Z výpovedí vodičov, ktorí čakali v kolóne pred hraničným priechodom vyplynulo, že nepočuli žiadny výstrel, ani nevideli nikoho z Avie vystupovať... Ukázalo sa však, že jedni driemali, iní, čo mali v autách televízory, sledovali program.
"Podľa môjho odhadu sa kolóna pohla okolo 23. hod. V tom čase už vodič bielej Avie nereagoval na trúbenie klaksónov, aby sa pohol. Vystúpil som z auta a klopal som mu na okienko. Mal zatiahnuté záclonky a neozýval sa. Pomyslel som si, že zaspal, to sa bežne stáva. Vozidlá stojace za ním ho obchádzali," uviedol svedok Valentín K.
Telo mŕtveho Atillu M. v kabíne Avie bolo objavené 1. októbra 2003. Na podlahe vozidla sa nachádzal jeho cestovný pas, peňaženka, v ktorej bolo 374 korún a dve prázdne pivové fľaše. Tachograf ukazoval, že vozidlo zastavilo o 21.34 hod. kritického dňa. Odvtedy sa už nepohlo. Pachové stopy zaistené na sedadla spolujazdca a na peňaženke nebohého boli porovnané s pachovými stopami obžalovaného. Ich zhodu označili nezávisle na sebe traja psi. Na jeho už vypratom šatstve sa našli častice olova, o ktorých znalec uviedol, že môžu byť povýstrelovými splodinami. Obžalovaný sa bránil, že to nič neznamená, keďže sa pohyboval v prostredí, kde bolo olovo.
"Ak by to tak bolo, olovené splodiny by sa nachádzali aj na ľavom rukáve, resp. na rôznych iných častiach ošatenia," uviedol súdny znalec.
Na základe rozsiahleho dokazovania, krajský súd dospel k záveru, že páchateľom uvedeného skutku bol Tibor H. On to kategoricky popieral a argumentoval tým, že o jeho vine nesvedčí žiadny priamy dôkaz. Podrobil sa aj výsluchu na tzv. detektore lži. Ten vyhodnotil jeho zápornú odpoveď na otázku, či zastrelil Attilu M., výrazom "nepravdovravný". Podľa znalcov z odvetvia psychológie, motívom činu mohla byť jeho ziskuchtivosť.
"Najpresvedčivejším dôkazom o vine obžalovaného je čas úmrtia vodiča, ktorý podľa znalcov zomrel najneskôr o 23.00 hod. Tibor H. však tvrdil, že žil, keď ho po polnoci opúšťal," uviedol v apríli v odôvodnení verdiktu predseda senátu krajského súdu. Proti uznaniu viny a nepodmienečnému trestu v trvaní 13 rokov sa odvolal nielen 7-krát súdne trestaný obžalovaný, ale aj prokurátor, ktorý žiadal uloženie výnimočného trestu.
Najvyšší súd preskúmal napadnutý rozsudok a zistil, že ´kraj´ vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy a dospel k správnym skutkovým zisteniam a záverom. Stotožnil sa s tým, že o vine obžalovaného svedčí celý rad nepriamych dôkazov, ktoré tvoria ucelenú a logickú reťaz... Na druhej strane ´najvyšší´ zistil, že keďže k spáchaniu uvedeného skutku došlo už po nadobudnutí účinnosti novely Trestného zákona č. 171/2003, účinnej od 1.septembra 2003, obžalovanému nemožno uložiť iný trest, ako výnimočný. To znamená, 15 25 rokov alebo doživotie.
V zmysle uvedeného, najvyšší súd zrušil verdikt prvostupňového súdu vo výroku o treste a Tiborovi H. uložil 16 rokov, čo je trest na dolnej hranici uvedenej trestnej sadzby. Rozsudok je právoplatmný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
