metropole východu nedávno opäť odohral, si s nami dal rande na druhý deň v hoteli Slovan pri rannej káve. O siedmej nás už pokojne čakal pri raňajkách a dennej tlači. Človek, ktorého predstavovať netreba. Milan Lasica.

Ste odjakživa takéto ranné vtáča?

"Odjakživa nie, ale už pár rokov sa budím takto skoro ráno, a keď už vstanem, neviem, čo by som robil v posteli. Tak sa oblečiem, chodím po byte a stále rozmýšľam, čo robiť tak zavčasu. Mám s tým trochu problém."

Ľudia s vašimi skúsenosťami sa časom ocitajú v pozícii pokojných pozorovateľov života. Alebo sa ešte stane, že vás niekedy niečo vytočí?

"No, ani nie. Výhoda tohto veku tkvie v tom, že človek už nemôže byť ničím veľmi prekvapený, takže sa na všetko môže dívať s istou dávkou nadhľadu, čo je dosť príjemná pozícia."

V Košiciach ste si posledne zahrali v divadelnej hre Kumšt spoločne so svojimi hereckými kolegami Milanom Kňažkom a Mariánom Labudom. Práve s nimi dvoma ste pred niekoľkými rokmi prekonali dopravnú nehodu, dá sa povedať, že ste odvtedy "pokrvne spriaznení"?

"Hráme to predstavenie sedem rokov a myslím si, že ho budeme hrať ešte istý čas. Veľmi dobre si rozumieme na javisku i mimo neho, čo je dosť doležité. Ťažko by sa hralo ľuďom, ktorí si nerozumejú. Ale to, našťastie, nie je náš prípad. Navyše nie sme odkázaní na to, či nás niekto do niečoho obsadí a my to potom musíme robiť, pretože sme zamestnanci nejakej inštitúcie."

Predstavenie rozoberá tému priateľstva. Stalo sa vám v živote, že by ste sa museli zriecť nejakého priateľstva len preto, že ste po rokoch zistili, že ste každý iný?

"Ale ani nie, nestalo sa. Pretože tí priatelia, ktorých som v živote mal, starli spolu so mnou. Nestalo sa mi, že by som sa vekovo od niektorého z nich vzďaľoval."

Ak by ste mali možnosť stretnúť sa s Julom Satinským, o čom by ste mu porozprávali?

"Ja myslím, že by sme sa rozprávali o všetkom. Tém je veľmi veľa. Také stretnutie by pravdaže bolo vítané. Ale poviem vám pravdu, s Julom sa stretávam veľmi často. Myslím naňho, často s ním komunikujem. Možno častejšie, ako keď ešte žil."

Aj si niekedy pri nejakej situácii pomyslíte - čo by na toto povedal Julo?

"Ale iste, samozrejme, vždy sa nájdu také situácie, kedy by človek chcel počuť istý komentár, ale ten komentár je vzápätí jasný, sám už viem, čo by bol povedal. Vždy si to len tak sám pre seba pripomeniem."

Aké ste mali leto? Stačilo vás energeticky nabiť na túto zimu?

"Ja sa nepotrebujem pred týmto obdobím chrániť. Obzvlášť rád mám jeseň. Najradšej mám takú tú slnečnú, ale už nie horúcu jeseň, vrátane jej farieb a nostalgie, ktorú prináša. Tá mi veľmi konvenuje. Práve jeseň je pre mňa prísunom energie. Potom už to neskoršie obdobie, dažde a sychravé počasie, mi už neveľmi vyhovuje. A leto? Trávil som ho doma, bol som na chate, hral som golf, vyšiel som si do zahraničia - do Karlových Varov na filmový festival. Bol som ešte týždeň v Piešťanoch, čo bolo veľmi príjemné. Takže leto bolo fajn."

Po prvýkrát ste si vyskúšli aj rolu prezidenta filmového festivalu ArtFilm v Trenčianskych Tepliciach. Aké to bolo?

"Áno, ArtFilm, tým sa pre mňa začal letný festivalový život po skončení sezóny v divadle. Hoci táto funkcia so sebou prináša aj nejaké povinnosti, ja to už do istej miery považujem za prázdniny."

Ste známy kinomaniak, aj vás niečo z filmovej ponuky príjemne prekvapilo?

"Ja si myslím, že sa tá prehliadka vydarila, videl som veľa zaujímavých filmov a stretol mnoho zaujímavých ľudí. Veľmi ma potešilo, že prišla Barbora Bobuľová, talianska herečka slovenského pôvodu. V Taliansku žije už osem rokov a podarilo sa jej tam dostať na špičku vo filmovej brandži. Budem robiť všetko preto, aby to na budúci rok bolo ešte zaujímavejšie."

S veľkým úspechom ste sa spevácky predviedli i na tohtoročnom festivale Pohoda. Z prijatia mladých ste boli až dojatý, dokáže vás teda ešte dnešná mladá generácia v niečom prekvapiť?

"Áno, bol som prekvapený, pretože jednak si myslím, že repertoár, ktorý spievam s orchestrom Bratislava Hot Serenades, naozaj nie je materiálom, ktorý by sa hodil na taký hudobný festival, akým je Pohoda. Aj tá atmosféra bola skôr taká rockerská, takže to, že sme tam s týmito starými pesničkami mali úspech a že obecenstvo spievalo so mnou, tak to ma veľmi príjemne prekvapilo."

Väčšinu svojho detstva ste prežili v kinosále. Pamätáte si, kedy ste boli naposledy v kine?

"Len nedávno som videl krásny film, ktorý sa volá Hľadanie krajiny nekrajiny. Potom to bol film Pán a Pani Smithovci. Nemal som večer čo robiť, tak som si spravil taký súkromný filmový festival. Spielbergov film Vojna svetov ma nejako zvlášť nenadchol, ale veľmi sa mi páčil film Sin City."

Veľa sa dnes hovorí o fenoméne reality šou a o tom, či dehonestuje alebo nedehonestuje kultúrne povedomie diváka. Čo myslíte?

"Ja si nie som celkom istý, aký je divácky vkus vo všeobecnosti, to po prvé a po druhé, pokiaľ ide o reality šou, skutočne ma to srdečne nezaujíma. Žiadnu z nich som doteraz nevidel. Ani zo zvedavosti som si to nepozrel. Pretože ma to jednako nezaujíma a nemyslím, že by mi to vôbec mohlo niečo dať. Preto reality šou nie je mojím problémom, hoci to teraz počúvam z každej strany. Každý chce vedieť môj názor. No mne je to úplne jedno."

Glosujete v relácii 7 s.r.o. Myslíte si, že takéto odľahčené postrehy sú aj akýmsi psychologickým zmierňovačom všeobecne ponurej nálady, aká na Slovensku panuje?

"No ja neviem, ja o tom takto nerozmýšľam. Sme tam na to, aby sme zabávali ľudí. Preberáme, samozrejme, rôzne témy, aj politické a v tejto súvislosti si osobne nemyslím, že by tu panovala ponurá či bezvýchodisková atmosféra. Vôbec to tak nevnímam. To, čo sa deje v politike, sú veci pre politiku typické. Problémy, ktoré sa tam riešia, sú len problémy tejto spoločnosti, ktoré dnes na rozdiel od vzdialenejšej minulosti môžeme pozorovať úplne transparentne, denne. A v politike sa len odrážajú, ako v zrkadle."

Golf sa stal neoddeliteľnou vášňou vášho života. Je ešte niečo, čo vám k šťastiu nesmie chýbať?

"Golf je ozaj vášeň, to vám povie každý, kto mu prepadol, a ja som veľmi rád, že ma takáto vášeň na staré kolená postretla. Je to výborný program pre život v pokročilejšom veku. Ďalšiu vášeň už asi v živote nemám."

Je ešte niečo, čo by ste chceli vyskúšať?

"Nemám nejaké konkrétne túžby alebo zoznam vecí, ktoré by som si chcel skúsiť. Ale možno by som sa ešte chcel pozrieť niekam, kde som nebol. To by sa mi najviac páčilo."

K hre Iluzionisti, v ktorej hráte, napísala hudbu Dorka Nvotová, ktorej hudobné cítenie často prirovnávajú k jej otcovi Jarovi Filipovi. Ste z tohto pohľadu hrdým otcom svojich dcér?

"Nedá sa povedať, že by som sa v nich videl, skúmal, ako sa na mňa podobajú a v čom nesú ďalej moje gény. Ale mám ich veľmi rád a teším sa z ich života, úspechov. Rád ich pozorujem, sledujem spôsob, akým uvažujú. Je mi s nimi dobre."

Ste vraj vyslovene mestský typ. Čím vám mesto tak veľmi vyhovuje? To nikdy nemáte potrebu vyhľadať jeho protipól v prírode?

"Mne stačí tá príroda, ktorú si užijem pri golfe. Tá je naozaj veľmi pekná, kultivovaná. Veľkomestský stres je súčasťou môjho života. Celý život žijem v meste, aj keď Bratislava nie je veľkomesto. Viem si predstaviť život aj vo väčších mestách. Mám skrátka rád atmosféru mestského života. Neutekám pred ňou."

Po dlhšom čase máte zase naspäť doma manželku. Museli ste si na seba opäť zvykať?

"Ona žila v Poľsku niekoľko rokov, boli sme zvedaví, aké to bude, keď sa vráti po takom dlhom čase, čo bola preč z domu. Ale myslím, že sme si ani nejako zvlášť neuvedomili tú zmenu a všetko opäť ide v starých, vychodených koľajach."

Načo sa najviac tešíte?

"Teším sa napríklad na to, ako teraz pôjdem domov. Nedávno sme dokončili rekonštrukciu bytu, ktorá trvala niekoľko mesiacov. Momentálne v ňom prebiehajú dokončovacie práce, ktoré sú nekonečné. No napriek tomu mám rád ten pocit, keď sa už teraz vraciam do akoby nového bytu."

Stretli ste sa počas svojej kariéry niekedy s hereckou rolou, ktorej ste sa možno aj trochu zľakli?

"Ja som sa s veľa rolami nestretol, keďže som hrával so Satinským, čo je trochu iný typ divadla. Ale ináč som sa zľakol každej svojej úlohy, ktorú som mal v divadle. Jednak som trémista, jednak mám strach z neúspechu. Takže ku každej takejto práci som pristupoval zakaždým so značnými, hoci skrytými obavami."

Prednášate na VŠMU, čo vám to dáva?

"Nedá sa povedať, že by som prednášal, vediem seminár tvorivého písania pre poslucháčov dramaturgie a réžie. A čo mi to dáva? Zaujímavé poznatky. Možnosť pozorovať, o čom rozmýšľajú dvadsaťroční ľudia, akým spôsobom sa dívajú na svet. Čítam to v ich písomných výtvoroch, ktoré mi predkladajú. Je to zaujímavé, predsa len je medzi nami štyridsaťročný a väčší vekový rozdiel. Sledovať spôsob myslenia tejto generácie je naozaj lákavé a často ma to prekvapuje."

Keby ste si opäť mohli vybrať profesiu, bolo by to to isté rozhodnutie?

"Keby som mal na to vplyv, tak by som si vybral pravdepodobne niečo iné. Načo by som opakoval to, čo už bolo? Veď je toľko zaujímavých profesií, len si vybrať. Ja by som napríklad bol aj celkom rád úspešným biznismenom. To sa mi veľmi páči. Alebo bankárom, ako môj otec. No veľmi atraktívne by mohlo byť i niečo z oblasti umenia. Celkom by sa mi zdalo byť i hudobným skladateľom. Nedá sa povedať, že by som programovo počúval hudbu, skôr len tak náhodne, občas doma, nejaký ten swing."

Do ktorého obdobia svojho života sa v spomienkach vraciate najradšej?

"Ako kedy. V spomienkach sa vraciam veľmi často. A najčastejšie do obdobia, keď som mal asi dvadsať. Väčšinou ma k tomu vyprovokujú ľudia, ktorých stretnem, alebo nejaká väzba na tú dobu, ktorá sa mi spája so štúdiom na VŠMU. Z obdobia, keď som začínal v tejto profesii, sú spomienky veľmi bohaté a azda najbohatšie sú spomienky s Julom."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.