Debutovala vo filme Sváko Ragan (1976) a odvtedy stvárnila množstvo zaujímavých postáv pred kamerou i na javisku. Po otcovi, legendárnom slovenskom hercovi Jozefovi Kronerovi, zdedila nielen nesporný talent, ale aj bohémsky prístup k poriadku. Miluje svoju rodinu aj predvianočný čas.

Český film Štěstí, v ktorom ste si zahrali, žne na prestížnych zahraničných festivaloch jedno ocenenie za druhým. Nie je radosť trošku trpká s ohľadom na fakt, že ste na Slovensku nestáli pred kamerou 14 rokov?

- Radosť to rozhodne je. A vôbec nie trpká. Ja to oddeľujem. Teším sa, že som prispela k vzniku a k úspechu výborného filmu. A je neskalená trpkosťou, pretože sa ešte stále cítim súčasťou bývalého Československa. Teším sa z úspechov českých kolegov a filmárov, pretože sú mi veľmi blízki a stále spolupracujeme. Dúfam však, že sa situácia u nás zmení. Zatiaľ rozdávam ľuďom radosť v divadle. Treba vyčkať na lepšie časy a tiež provokovať mladú generáciu k tomu, aby sa nedala. Aby sa mladí zgrupovali, nestratili odvahu, pracovitosť a chuť. Aby písali scenáre a pripravovali sa na lepšie obdobie, ktoré musí nastať. Neviem, kedy to bude, ale myslím, že to trápi nielen nás umelcov, ale aj verejnosť. No nesmieme sa nechať znechutiť.

Hráte aj v niekoľkých českých divadelných projektoch. Ako si nažíva vaša rodina, keď ste práve viac dní v Česku?

- Moje deti sú už veľké, samostatné a nebýva to dlhodobá neprítomnosť. Film je už hotový viac ako pol roka a na divadelné zájazdy chodievam raz za mesiac na tri, štyri dni. O to viac sa potom na seba tešíme, využívame každú chvíľu, aby sme sa mohli spolu porozprávať, vymeniť si zážitky, debatujeme.

Máte v čase vašej neprítomnosti, ale aj keď ste doma nejako rozdelenú domácnosť? Lebo po otcovi ste vraj zdedili veľmi ležérny vzťah k poriadku.

- Mám bohémsky prístup k poriadku, to je pravda. Ale už som sa zmenila, pretože mám manžela, ktorý prišiel do manželstva ako veľmi poriadny, vychovaný chlapec. Takže sa snažím byť poriadna aj ja a naozaj si už na sebe všímam, že mi neporiadok prekáža. Žiaľ, manžel nestihol poriadkumilovnosť vštepiť našim deťom. (Smiech.) No dajú si povedať. Ja im hovorievam, nech sa učia poriadku, aby keď budú niekde v zahraničí na internáte, aby ich spolužiaci nevyhodili. Ale po dohovore sa to u nás v domácnosti vždy zvládne.

Vyzerá to u vás na zahraničný internát?

- Dcéra maturuje teraz a syn o rok neskôr. Tak to ich len tak straším.

Vydalo sa niektoré z vašich detí v umeleckých šľapajach?

- Zatiaľ je to len v polohe amatérskej. Obaja sú muzikanti, no každý sa realizuje na inom nástroji. Dcéra hrá na klavíri, pár rokov hrala na flaute, skladá pesničky, ku ktorým si dokonca píše texty. A syn sa stal bubeníkom. Okrem toho sa obaja venovali aj výtvarnému umeniu a syn v tom možno bude aj pokračovať. Tak uvidíme. Je na ňom, čo si vyberie.

Takže nepatríte k rodičom, ktorí nie sú nadšení, že sa ich deti vybrali umeleckým smerom?

- Samozrejme, že si v kútiku duše hovorím, že herecký chlebík je ťažký a náročný. Osud prináša aj mnoho sklamaní, keď sa nedarí alebo nie je dosť roboty a záujem o človeka. A kde je povedané, že by boli takí žiadaní a mali okrem talentu aj ten kus šťastia? Ale, samozrejme, keď si budú chcieť presadiť svoje, bolo by nesprávne niečo im zakazovať. Tak môžem len dúfať a modliť sa, že budú mať okrem pracovitosti a talentu aj šťastie. Zatiaľ sa však ešte nerozhodli. Ale myslím, že je dobré, že majú aj ´kumštírske´ záujmy. Tak uvidíme.

Vraví sa, že sa deti ešte viac ako na rodičov zvyknú podať na starých rodičov. Vidíte vo vašich potomkoch kus svojho otca či mamky?

- Ale áno. V synovi čoraz viac vidím svojho otca. Aj keď sa naňho ani nepodobá, ani nemá podobné, povedala by som, herecké finesy, vidím v ňom potenciál komika. No nikde nie je povedané, že to musí robiť profesionálne. Obe deti sú radostné, majú zmysel pre humor a azda aj trochu hereckého talentu. Ale mne sa na nich najviac páči, že sú úplne originálne, majú niečo samy od seba. To je asi najvzácnejšie. Hovorím tomu: narodil sa nový človek.

Čo máte vy sama po sebe?

- Neviem, či je to od narodenia, ale roztržitosť. Na podstatné veci nezabúdam, no na tisíc veľmi dôležitých maličkostí som schopná zabudnúť ako na smrť. A potom mi to komplikuje život. A čo ma roky a skúsenosti naučili, je, že z vecí, ktoré sa nedajú zmeniť, neupadám do smútku. Beriem to tak, že čím viac prekážok musím prekonávať, tým viac ma to zoceľuje. Vravievam si, že keď nejde o život, nejde o nič. Netreba sa vzrušovať nad hlúposťami. Treba zapnúť, pomôcť iným a nakoniec aj sebe.

Pomáha vám aj sebairónia?

- Samozrejme. Myslím, že je to na mne až typické. A irónia voči sebe samej je veľmi vzácna. Irónia smerom k iným nie je veľmi pekná vlastnosť. Treba začať od seba samého a myslím, že je to rozhodne lepšie, ako sa ľutovať alebo si myslieť o sebe veľa. To je vždy nebezpečné.

Pomaly sme sa opäť prehupli do vianočného času. Ako u vás vyzerá príprava na toto obdobie?

- Vianoce a advent nie sú u nás doma o tom, že začíname horúčkovito honobiť, aby bolo všetkého dostatok. U nás panika nehrozí. Koniec koncov, dospeli sme do čias, keď, čo sa týka materiálneho, zoženiete všetko ešte aj na Štedrý večer. Ale o to nejde. Ja som mala predvianočnú náladu už pred viac ako mesiacom, keď začalo v Bratislave prvýkrát tíško snežiť. Doľahol na mňa úžasný pokoj a veľmi som sa tomu tešila. Na Vianoce sa totiž u mňa krásne zastaví čas a teším sa, že môžem spomaliť a vychutnať si atmosféru aj duchovný rozmer Vianoc.

Je niečo, čo v rámci príprav nesmiete zabudnúť?

- Myslím, že vôbec nie sme nároční, nemusíme mať všetko. Keď nám niečo chýba, neznervózňujeme sa. Stačí nám mať základné veci - okrem stromčeka imelo, lebo to prináša šťastie do domu, kapríka a vlastne nič viac. A čo sa týka upratovania, keď nie je všetko úplne perfektné, tiež sa svet nezrúti. Hlavne, aby sme mali dobrý pocit a krásny čas.

Aké vianočné tradície z detstva ste si uchovali dodnes?

- Po rodičoch i starých rodičoch mám určité rituály. Napríklad, nech je čo najviac ľudí okolo stola, nech je pokojná atmosféra, pred večerou sa pomodlíme a robievame aj také, že dávame pod obrus peniažtek, aby sme mali celý rok dostatok. Šupinky z kapra lepíme na vchodové dvere pre šťastie. Na Štedrú večeru jeme rybu aj pôstnu rybiu kapustnicu. Celé menu je veľmi tradičné a skĺbené záhorácko-liptovské. Ale skôr liptovské, lebo otcov princíp u nás prevažoval. Takže mávame oblátky s medom, ale aj mamičkinu vianočnú pomarančovo-banánovú tortu, ktorá je fantastická. Toto všetko dodržiavam a naše deti to tak milujú, že nie sú ochotné ani jeden rok ísť na Štedrý večer na hory. Ten sa musí diať doma a musí byť presne takýto - so stromčekom a hoci aj drobnými, ale prekvapeniami. To je veľmi dôležité.

Váš tatko bol rybár a vy ste vraj chvíľu s ním aj rybárčili. Pripravujete vianočnú rybu teda zásadne vy?

- Samozrejme. Ja som naozaj kedysi ryby chytávala, ale v puberte som toto hobby opustila. No plánujem sa k nemu vrátiť. Tento rok však ryby loviť nebudeme, kúpime si ich. Mamka aj otec vynikajúco varili, takže som túto záľubu mala po kom zdediť. Manžel varí tiež, ale nedávam mu veľmi šancu, bude mi asistovať.

Aké boli Vianoce vášho detstva?

- Nádherné. Dieťa to vždy prežíva ako zázrak a moji rodičia boli ku mne veľmi dobrí. Vždy chceli, aby som mala pod stromčekom prekvapenie a aby som bola očarená atmosférou. Nakoniec, moja najobľúbenejšia rozprávka z detstva, hoci je smutná, je Dievčatko so zápalkami. Vždy som si predstavovala, ako to dievčatko videlo rozsvietené okná a v nich stromček... Toto pre mňa k týmto sviatkom patrí a zdedili to aj moje deti.

Píšu sa u vás listy Ježiškovi?

- Tých mám od mojich detí odložených veľmi veľa. Moji rodičia mali zrejme odložené moje, ale už neviem, kde sú. No aj ja som písavala. Sú to nádherné listy. A to písmo je zvlášť dojímavé. Keď o tom teraz hovorím, tak sa roznežniem, pretože sme boli na stužkovej mojej dcéry a spomenula som si na jej prvé Vianoce. Pamätám si, že mala osem mesiacov, bola chorá, ale aj napriek teplote a zapchatému nošteku bola úplne rozžiarená.

Je u vás písanie listov Ježiškovi iba výsadou detí?

- Áno, ale musím povedať, že naše deti až netypicky dlho verili, že darčeky nosí Ježiško. Až kamaráti v škole im prezradili, že ich nosia rodičia. Teraz sa už obdarúvame navzájom - každý každému vymyslí nejaké prekvapenie. Alebo nám deti povedia, po čom túžia a už sa nejako dohodneme. Aj minulý rok sa nám podarilo prekvapiť ich. Dostali darček, o ktorom nemali ani potuchy, hoci po ňom možno skryte túžili. Boli úplne šokovní.

Aké najväčšie prekvapenie ste si pod stromčekom našli vy?

- Vždy som milovala prekvapenia a viem, že najväčší zážitok pre mňa bol, keď som dostala pianíno. Je to vynikajúca značka a máme ho dodnes. Teraz na ňom hráva a skladá moja dcéra. A najväčšie sklamanie bolo, keď jeden rok nemala moja mamička pred Vianocami čas, pretože veľa skúšala v divadle, a keďže som už bola vysokoškoláčka, myslela si, že ma poteší bonami do Tuzexu. Keď som to zbadala, rozplakala som sa a povedala som, že nechcem peniaze, ale prekvapenie.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.