dynastii nás zaviedlo až do dedinky Vysoká neďaleko Lipian, na chalupu manželov Stražanovcov, kde sídli miniatúrne rodinné "múzeum". Spomínali sme s najmladším z tejto dynastie, hercom Jožom Stražanom.

"Môj pradedo Ján Stražan, narodený roku 1856 v Tepličke, sa ako šesťročný vybral do sveta na skusy a keď sa po dvanástich rokoch vrátil z Čiech na Slovensko, začal hľadať stratené detstvo. Dušu mu pohládzali bábky chýrneho českého herca Homolku. Učarili mu natoľko, že sa rozhodol zasvätiť im celý život. V roku 1878 si vyrezal vlastné bábky a v dedinke Vysoká pri Morave po prvý raz rozbalil vlastné divadielko," začína rozprávanie najmladší z bábkarskej dynastie, člen činohry Divadla Jonáša Záborského Jožo Stražan.

Sme neďaleko jeho drevenej chalupy. V bývalej stajni, ktorú ani sami nevedia prečo, volajú "béčko", zrekonštruovanej s fortieľom a citom pre históriu, sídli malé rodinné múzeum rodiny Stražanovcov. Najväčšia časť rodinných relikvií, drevených vyrezávaných bábok, ktoré ešte koncom 19. storočia vyrezal hodrušský rezbár František Brezňanský podľa fotografií členov rodiny bábkara, však leží inde. "Mrzí ma, že tieto vzácne bábky ležia zaprášené kdesi v depozite martinského etnografického múzea. Je to nedôstojné. Potom už radšej nech sú uložené u nás doma. Aj som chcel o to požiadať. Veď sú to podobizne mojich prarodičov," vedie nás po novučičkých drevených schodoch na poschodie. Z rodinných pamiatok ostalo len zopár starých plagátov, divadelný bulletin a niekoľko bábok. No tie sú už z dielne jeho otca Jozefa Stražana, posledného pokračovateľa rodinnej tradície, ktorý po roku 1945 vytvoril populárne bábkové postavičky Otca Strúčika a Syna Bôbika.

MEDZITITUL: Gašparko - hrdina aj zatratenec

"Pradedovi sa s jeho drevenými hercami začalo dariť," pokračuje v spomínaní na najstaršiu generáciu Stražanovcov. "Upravoval divadelné hry, ako Podpaľačova dcéra, Radúz a Mahuliena, Maryša, Jánošík… A dokonca v repertoári nechýbali ani slávne Schillerove drámy. A niekedy ich aj sám písal. Darilo sa mu. Za manželku si zobral Antóniu z Čiech a mali osem detí. Z nich ostal nažive iba jediný, syn Vilém, môj dedo. Ako šesťročný sa dožil najväčšej straty, straty milovanej mamy. Pradedo nepodľahol zúfalstvu, oženil sa po druhý raz s Annou Novou, sesternicou vlastnej manželky. Mali k sebe blízko, lebo jej otec bol bábkar. Ona jeho bábkam rozumela. Pradedo s jej pomocou zveľadil živnosť. Anna mu dala šesť detí. Všetky sa narodili na štáciách. Keď trochu vyrástli, rodičia ich začali postupne zasväcovať do tajov 'lutkového divadla'. Keď bol nedostatok bábok, zaskakovali najmenší, prezlečení do kostýmov, napodobňujúc gestá drevených hercov. Zabávali takto publikum.

Môj pradedo nielen hral bábkové divadlo a šíril kultúru po Slovensku, ale mal aj plnú maringotku kníh, ktoré požičiaval. Viedol k tomu aj svoje deti. Často im prízvukoval: ´Práca a čítanie robia človeka´. Bol čitateľom časopisu Černokňažník a z neho čerpal aj jeho chýrny Gašparko. Pradedovo národné povedomie bolo také silné, že zakázané protimaďarské hry hrával tam, kde sa vôbec nesmeli hrávať. Bol z toho vždy obrovský rozruch, lebo sa musel zodpovedať maďarským úradom a platiť pokuty. Gašparko s každou pokutou získal obdivovateľov za odvahu rebelovať.

Prišla prvá svetová vojna, ktorá vzala rodine dvoch synov. Matka sa utrápila a vtedy prevzal vedenie podniku do rúk môj dedo Vilém. Viem iba z počutia, že podobne ako jeho otec bol aj on tvrdo životom skúšaný. No jeho charakter sa týmito búrkami akoby zocelil. Keď prišiel raz dedo hrať do Stropkova, prenajal si sálu v Maďarskom čitateľskom krúžku. Ale neoznámil, že bude hrať po slovensky. Večer prišlo veľa divákov a keď sa otvorila opona a padlo prvé slovenské slovo, začalo obecenstvo kričať: Ki vele! Von, von s ním! Keď rozzúrené obecenstvo opustilo sálu, zostali s ním len dvaja páni, ktorí principála odviedli na žandársku stanicu, kde ho celú noc prehovárali, aby hral po maďarsky. Dedo sa nedal a radšej zo Stropkova nadránom odišiel. V roku 1916 v Malackách dokonca môjho deda zatkli a poslali na front. Len preto, že malý Gašparko si zaspieval: Ach ty moja zem slovenská, smutná si… skľučujú sa vôkol teba zlé časy."

MEDZITITUL: Vianočný otcov hrebeň opatruje stále

Nad starým programom Bratislavského národného divadla, ktoré už viedol jeho otec Jozef Stražan, sa vynárajú spomienky na detstvo. "Keď sme putovali na väčšiu vzdialenosť, tak sme celé divadlo, štyri-päť vozňov, naložili na vlak. Na ceste sme strávili aj tri dni. Veľmi sme sa na ne tešili. Mama vždy pred takou dlhou cestou napiekla, navarila segedínsky guláš a my so sestrou sme kvôli bezpečnosti strávili tri dni v posteli, jedli segedínsky guláš a tešili sa na otcove monológy. Pútavo nám rozprával ako to bolo, keď ešte on bol malý. Počúvali sme so zatajeným dychom. Bolo to krásne. Pravidelný rytmus kolies vlaku, tma, iba sviečka na stole v tanieri. A spod periny svietili dva páry detských očí. Boli sme so sestrou vďační poslucháči. Zavše začal hovoriť aj o tom, keď sa ako malý chlapec zobudil ráno v maringotke, obúval si baganče a tie boli primrznuté k drevenej dlážke. Až som sa vždy rozplakal. Ale on vedel, že po smutnom musí byť veselé, tak nám potom začal hrať hru, síce bez bábok a potme, ktorú kedysi hral jeho otec. A potom vždy náhle zmĺkol a povedal: ´Kosti!´ A my sme museli odpovedať: ´Mäso´. Ak bolo ticho, prestal hrať, lebo vedel, že spíme."

Otec bol v živote Jožo Stražana najmilovanejším, ale zároveň aj najrozporuplnejším človekom. Hovorí o ňom ako o umelcovi s dušou čudáka. "Pre každého kus svojho srdca, no pre nikoho celé. Ani pre mňa. Veľmi som po tom túžil. A pri tom to bol človek, ktorý zobral do rúk štetec a namaľoval prekrásny obraz, vzal pero a napísal báseň, alebo hru pre svoje divadlo, no tými istými rukami málokedy poláskal svoje deti. Ešte pred 30 rokmi som nakrúcal s Vladom Müllerom a Emilom Horváthom a tí keď počuli, že som Stražan, hneď si išli so mnou potykať. ´Kvôli tvojmu otcovi sme častokrát skončili skôr predstavenie, aby sme mohli utekať na jeho estrádu! Veľmi som ho miloval,' hovoril mi Vlado Müller."

S odstupom času sa však Jožovi Stražanovi detstvo strávené v rodinnom bábkovom divadle nejaví iba ko idylická rozprávka. Už ako malý hrával večerné predstavenia po otcovom boku. A často išlo o veci deťom neprístupné. "Hrali sme do neskorej noci, no ja som musel vydržať. Ale som aj chcel, lebo som túžil byť ako on, dokonalý. Miloval dokonalosť. Bol prísny na seba, ale aj na mňa. Stačila jedna jediná chybička a pocítil som tvrdú otcovu dlaň. A niekedy priamo uprostred hry mi mama, zatiaľ čo otec držal moju bábku, umývala zakrvavený nos. A ľudia v hľadisku sa išli popukať od smiechu. Netušili nič. Ale predsa spomienky na tieto predstavenia patria k najkrajším spomienkam na môjho otca."

Otec Joža Stražana sledoval kariéru svojho syna. Spomína si akú mal starosť či z neho bude dobrý herec, keď nastúpil do divadla ako elév. "Neraz sa mojich starších kolegov pýtal: Bude z toho chlapčiska niečo? Bol na každej mojej premiére. Ako dnes ho vidím stáť za sedadlami starého divadla počas môjho predstavenia. Raz mi dokonca poslal na javisko knihu, J. Effel Stvorenie sveta. Panebože, otec, môj osobný kritik, mi poslal za môj výkon na javisku dar. Celý natešený idem do šatne, otvorím knihu a tam lístok: ´Jožo, vráť knihu zajtra do knižnice´. Páčil sa mi otcov humor.

Otec bol búrlivák. Bohém. Dokázal užívať život plnými dúškami. Raz sme hrali v Košiciach na námestí neďaleko hotela Slovan. A náš ocko, riaditeľ divadla, ktoré nieslo honosný názov: Bratislavská bábková revue, sa neukázal niekoľko dní. Mama zasa musela vrátiť ľuďom peniaze za lístky. Ten návrat bol však hodný kumštýra a bohéma Stražana. Objavil sa na štvrtý deň akoby nič, rozosmiaty, nechal sa priviezť kočom ťahaným dvoma krásnymi koňmi, sršal vtipom a bol plný lásky k svojej rodine. Všetkých nás vyobjímal, vybozkával, tváriac sa akoby si odskočil iba na chvíľočku. Slávnostne odovzdal mamke 15-kilovú geletku domácej masti. A nám doniesol filmovú premietačku. Načo ju kúpil som sa v živote nedozvedel, nemali sme totiž nikdy ani jedinký film. Dalo sa na takého človeka hnevať?

Spomínam si na jedny Vianoce. Mal som už osemnásť, rozdávali sa darčeky. Mama dostala darček, sestra dostala darček, brat a ja nič. Prišlo mi to ľúto. Otec si to všimol a aby zachránil vianočnú atmosféru, siahol do vrecka svojho saka a so slovami: ´Bože, ty si nič nedostal?´ vybral z vrecka svoj starý hrebeň a podal mi ho. Ten hrebeň mám doteraz. A je to najkrajší a najvzácnejší hrebeň na svete," rozpráva Jožo Stražan.

Ako dodáva, veľmi túži, aby sa na jeho rodičov a prarodičov nezabudlo. "Patrilo by sa, keby sa aspoň jedno z profesionálnych bábkových divadiel volalo po mojom dedovi Vilémovi. Aj som písal do Matice slovenskej, ale som dodnes nedostal odpoveď."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.