Otázka znela, že či si občan želá pravicovú, ľavicovú alebo nejakú zmiešanú vládu. Mixovaná vysoko zvíťazila. MVK vyšlo, že takú by chcelo až 40 percent ľudí, kým vyhranenú - tak či onak - dokopy len 30 percent. Konkrétne: Pravicovú chce 17 a ľavicovú 13. Mix, čiže mačkopsa, uprednostnili voliči takmer všetkých strán, s výnimkou - SDKÚ. Teda aj Smeru, KDH a SMK. Čo z toho vyplýva, ak vôbec niečo vyplýva?
Mediálni kibici sa na základe týchto výsledkov uzniesli, že ľudia sú zneistení, že túžia po stabilite, že sa nerozdeľujú názorovo do ideologických blokov a že orientácia politických strán je nejasná. Typické povrchnosti a nič zvláštne na prvé počutie. Na druhé sa ale dá povedať, že odborná odozva vyznela vo veľmi pozitívnom duchu; vkus voliča je vcelku fajn, ľudia nechcú boje a kampane, preferujú pokoj a ticho na prácu, preč s nezmieriteľnou rétorikou, nech žije kompromis a zmierenie. A tak podobne.
Mýlia sa experti - spolu s voličmi - úžasne. Tu treba totiž povedať jednu celkom vážnu vec. Zmiešané pravoľavé vlády sa v tzv. štandardných demokraciách, ktorými dnes na Slovensku kdekto operuje, vytvárajú vždy ako tá najposlednejšia možnosť, keď "vďaka" volebným výsledkom všetky ostatné zlyhali. Je to tak a dôvodov je viac. Azda vôbec najzákladnejší spočíva vo fakte, že čím "širokorozchodnejšia" je vláda, tým menej jej účastníci dokážu splniť zo svojich predvolebných sľubov. Jednoducho preto, lebo ak niekto má v programe napr. zachovanie rovnej dane a druhý jej zrušenie, tak priestor na takú dohodu, ktorá by niekoho nevystavila do pozície krivoprísažníka, čo zavádza (podvádza) voličov, je nulový, resp. minimálny. Je to logické - viac vysvetľovať netreba.
Programové ústupky vždy znižujú kvalitu demokracie, keďže strany robia vo vláde inú politiku, než na akú lanárili voliča. Veľké kompromisy znižujú kvalitu demokracie veľmi, malé menej. Áno, nutnosť dohody rôznych strán je zabudovaná v samotnej podstate pomerného volebného systému, v ktorom nikto nedokáže získať sám 50 percent plus jeden hlas. Práve preto, aby aspoň čiastočne naplnili svoje sľuby, ak už nemôžu úplne, sa do koalícií prednostne združujú programovo blízke strany. A pred ďalšími voľbami sa potom všetci vyhovárajú na koaličných partnerov. Niekedy oprávnene, častejším javom ale je, že na rôznosť predstáv vo vláde zvádzajú aj zlyhania, ktoré byť nemuseli. Takže jasať nad tým, že slovenskí voliči túžia po zmiešanej vláde, kde budú kompromisy, veď sú také ľudské, znamená bud nerozumieť systému, alebo manipulovať verejnú mienku v prospech menejcenných a škodlivých riešení. Toto si povedzme, bez emócií, ale korektne.
Aby sme len neteoretizovali. Príklad nad príklady - Nemecko. Po septembrových (predčasných) voľbách tam majú vládu širokej koalície dvoch najsilnejších strán - SPD a CDU/CSU. Kancelárka Merkelová i vtedajší líder SPD a exkancelár Schröder sa v kampani trikrát do dňa zaklínali, že - veľká koalícia nikdy. Patový výsledok, ktorý nedal nadpolovičnú väčšinu ani jednému bloku, ich ale postavil pred surovú alternatívu - buď spolu, alebo nové voľby. A nemecký volič horko zaplače; reformné plány si vzájomne zoškrtali, keďže v kampani si ich nemilosrdne kritizovali. Len zdanlivo paradoxne, ale v podstate zákonite, sa do vládneho vyhlásenia dostali z oboch straníckych programov tie horšie veci. A keďže spoločne vyprázdnili opozičný priestor, naryjú sa do neho extrémisti, ktorí budú do nových volieb utešene rásť a rásť. Presne tak, ako vyrástol za 30 rokov (!!) veľkých koalícií v Rakúsku Jörg Haider.
Práve Rakúsko je vôbec najlepší príklad zhubnosti širokorozchodného usporiadania; dve veľké strany, ktoré spolu po každých voľbách, až do roku 1999, vládli, si rozparcelovali celý štát. Až do tej miery, že u týchto západných susedov bolo pravidlom, že ak bol napríklad riaditeľ základnej školy socialista, zástupca musel byť ľudovec. Toto je druhý hrozný dôsledok širokých vlád - strany, ktorých prirodzenou rolou je súperenie a vzájomná kontrola, sa stávajú partnermi a spoluhráčmi. Podobná degenerácia zasiahla i Česko v období tzv. opozičnej zmluvy (Klaus - Zeman). Ich dnešní následníci, Paroubek a Topolánek, širokú koalíciu tiež jednoznačne vylučujú. Resp. pripúšťajú ako poslednú možnosť v prípade "nemeckého scenára" s tým, že obaja by to pokladali za politickú prehru a rezignovali by. A aby sme nechodili do cudziny: Prečo asi dokázala druhá Dzurindova vláda urobiť asi päťkrát viac ako prvá?
Mačkopsovité útvary ozaj nie sú to, čo by už i tak upadajúce demokracie potrebovali. Hoci majú z akýchsi čudných dôvodov na Slovensku mediálnu podporu, treba pred nimi varovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
