prvého dňa každého mesiaca v starorímskom kalendári, aj systém datovania, rozdelenia dní v roku. V rôznych oblastiach sveta, v rôznych obdobiach sa používali rôzne systémy. V Európe aj u nás bol najviac rozšírený systém rímskeho kalendára v podobe, akú dostal reformou Gaiusa Juliusa Caesara, podľa ktorého bol pomenovaný juliánskym kalendárom.
Juliánsky kalendár
Základom juliánskeho kalendára bol slnečný rok, odvodený od zdanlivého obehu Slnka okolo Zeme. Podľa prepočtov to bola doba, ktorá trvala 365 dní a šesť hodín. Pre občianske potreby sa zaviedol obyčajný rok (annus communis) s 365 dňami. Zlomok dňa sa pripočítaval ku každému štvrtému, priestupnému roku, ktorý trval 366 dní. Rok sa podľa juliánskeho kalendára skladal z mesiacov, pričom v každom boli tri termíny, od ktorých sa počítali dni dozadu. Prvý deň v mesiaci sa volal Kalendae, piaty Nonae, trinásty Idus. V marci, júli, máji a októbri boli Nonae siedmeho a Idus pätnásteho v mesiaci. (Pri prepočítavaní údajov rímskeho/juliánskeho kalendára na moderný dátum sa používajú tabuľka alebo jednoduché výpočty).
Označovanie dní podľa rímskeho kalendára sa bežne vyskytovalo v stredovekých listinách. Ako základ juliánskeho kalendára bol použitý tropický rok, ktorý ale nezodpovedal presne prírodnému úkazu, od ktorého bol odvodený. Svojím trvaním (365 dní a 6 hodín) bol o 11 minút a 14 sekúnd dlhší, ako skutočný tropický rok. Tento zdanlivo nepatrný rozdiel vzrástol približne za 400 rokov na tri dni. To v priebehu stáročí znamenalo značné zaostávanie juliánskeho kalendára za skutočným rokom, čo viedlo k snahe o jeho opravu. Pápež Gregor XIII. bulou Inter gravissima z 24. 2. 1582 vyhlásil reformu juliánskeho kalendára, ktorý bol nahradený tzv. večným alebo gregoriánskym kalendárom. Vtedy, v roku 1582 sa juliánsky kalendár omeškával o 10 dní, po 4 októbri sa písal 15. október, aby jarná rovnodennosť už v roku 1583 pripadla naozaj na 21. marec. Omeškávaniu gregoriánskeho kalendára, používanému dodnes zabránili tým, že sa priestupné určili len storočia, deliteľné 400, čím sa mali v nasledujúcom štvorstoročí vypustiť tri priestupné dni (1700, 1800, 1900), aby sa vyrovnal rozdiel troch dní, ktorý by znovu vznikol za dané obdobie medzi užívaným a skutočným rokom.
Gregoriánsky kalendár sa od októbra 1582 zaviedol len v niektorých čisto katolíckych krajinách: vo väčšine Talianska, v Španielsku, Portugalsku a Poľsku, v decembri 1582 vo Francúzsku a Lotrinsku, v Čechách začiatkom roku 1584. V Uhorsku a na Slovensku bol gregoriánsky kalendár zavedený r. 1587 bratislavským snemom, ktorý nariadil, aby sa po 21. októbri písal 1. november. ako sa v tom čase stávalo, nariadenie snemu sa dôsledne nerealizovalo a tak sa v niektorých slovenských stoliciach juliánsky kalendár používal ešte aj na začiatku 17. storočia, na územiach, obsadených Turkami, aj dlhšie. Všeobecne používanie gregoriánskeho kalendára sa presadilo v Nemecku a v dánsku r. 1700, v Anglicku r. 1772. Juliánskym kalendárom sa neskoršie riadili len príslušníci pravoslávnej cirkvi.
Delenie roku na 12 mesiacov a ich dnešné označovanie zaviedol u nás už juliánsky kalendár. Dnešný spôsob označovania dní v mesiaci arabskými číslicami od 1 do 31 má starý pôvod, používali ho už staroveké orientálne národy a v 2. storočí n. l. bol známy aj u Rimanov. V stredoveku sa používal málo, hoci bol známy u nás už za Arpádovcov, častejšie v 15. storočí a všeobecne sa rozšíril od 16. storočia.
Najdôležitejšia kniha
Spomeňme kalendáre, ktoré boli od vynájdenia kníhtlače vydávané ako ročné periodikum a okrem kalendária mali náučnú, prípadne zábavnú časť. V minulosti bol takýto kalendár najdôležitejšou knihou ľudového čítania a vzdelávania. Pôvodne bol zoznamom dní, týždňov a mesiacov v roku ako zúžitkovanie astronomickej chronológie pre praktické potreby (dlžnícke knihy v starovekom Ríme, pomôcky pre kultúru a iné oblasti). Osobitnú úlohu zohrali v slovenskom spoločenstve v osvietenskom, národnoobrodeneckom a oslobodzovacom procese. Je zaujímavé, že slovenský kníhtlačiar v Plzni M. Bakalár - Štetina vydal r. 1499 prvý český kalendár a na Slovensku prvý kalendár vyšiel v Trenčíne r. 1638 v češtine, ako dielo českých exulantov pod názvom "PRANOSTYKA". najstarší slovenský kalendár je "NOVÝ I STARÝ KALENDÁR" z roku 1640 od D. Tröliha. "NOVÝ KALENDÁR" vydal r. 1650 v Trenčíne J. Benjamin. V druhej polovici 17. storočia vydával slovenské kalendáre Krištof Neubart, Ján Dadan v Žiline, neskoršie D. Chrastina a S. Solan v Levoči (1718 - 40), "Nový domovní i pocestný kalendář" vychádzal (1743 - 68) v Košiciach aj v Bratislave. Koncom 18. storočia vychádzali slovenské kalendáre vo viacerých slovenských mestách - v B. Bystrici, B. Štiavnici, Trnave. Najprv ich korigoval Ján Chrastina, profesor na evanjelickom lýceu v Bratislave a neskôr sám zostavoval a pridával zábavnú časť. Chrastinovu redakciu kalendárov ocenil aj B. Tablic, keď vyzdvihol snahu o uverejňovanie veršov, bájok, žartov a anekdot. Ak by sme mali ohodnotiť Chrastinove kalendáre súčastným slovníkom, povedali by sme, že Chrastina odštartoval kultúrno-informatívne periodikum, ktorým zasiahol do širšieho kultúrno-literárneho kontextu slovenskej spoločnosti. Kalendáre totiž prekročili hranice regiónov a ich základné vzdelávanie a informatívne funkcie sa aktualizujú v prospech vývinových potrieb slovenskej spoločnosti. Chrastinovým nasledovníkom bol Palkovič, keď vydal "Větší a Zvláštnejší Nový i Starý kalendár". V 10 tisícovom náklade vychádzal 43 rokov. Na Palkovičove kalendáre nadviazal G. Fejérpataky - Belopotocký (1830), ktorý zaviedol pravidelné rubriky. Postupne sa kalendáre starli jednými z najmasovejších komunikačných prostriedkov vzdelávania, kultúrneho vývoja aj literárnej výchovy encyklopedického rázu a širokej štýlovej prístupnosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
