Holan a že Nobelovu cenu dostal za celú generáciu. K tej patril ešte napríklad Vítězslav Nezval či František Halas. Ako povestná červená niť sa jeho tvorbou tiahne hlavná téma - láska k žene. "Ženy jsou běloučký cukr v hořkém kafi života," napísal. Ženu oslavoval ako mladík i na sklonku života. Okrem poézie vzbudzovali úctu i jeho občianske postoje. V roku 1956 Seifert, ktorého z KSČ vylúčili už v roku 1929, odvážne vystúpil na obranu väznených spisovateľov. Na sklonku 60. rokov stál na čele Zväzu českých spisovateľov a protestoval proti vpádu spriatelených vojsk a následnej normalizačnej politike. Bol takisto jedným z prvých signatárov Charty 77.
Jaroslav Seifert (narodený 23. septembra 1901) patrí k najplodnejším českým i československým básnikom. Prvotinu plnú poetizmu Mesto v slzách uverejnil vo svojich dvadsiatych rokoch, už o rok skôr spoluzakladal avantgardné umelecké združenie Devětsil. Koncom 30.rokov mal ako renomovaný literát na svojom konte už 11 zbierok. V roku 1950, keď prestal pracovať ako novinár a vydal lyrickú Pieseň o Viktorke, však prišly ťažké časy. Seifert mal zákaz publikovania. Po niekoľkoročnom odmlčaní vyšla Seifertovi zbierka Maminka (1954), ktorá sa zaraďuje ku klenotom českej i československej poézie. Seifert sa potom vrátil reflexívnymi zbierkami Koncert na ostrove či Halleyova kométa a v roku 1966 mu udelili titul národného umelca. Ďalší zákaz však prišiel začiatkom 70. rokov.
Neskoršie zbierky Morový stĺp či Byť básnikom vydal až na prelome 70. a 80 rokov. V októbri 1984 zastihla vtedy osemdesiattriročného Seiferta správa, že sa stal laureátom Nobelovej ceny. Vo vtedajších českých novinách o tom boli dve vety, v slovenských len jedna. Jaroslav Seifert zomrel 10. januára 1986.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
