XII.
Medzi nami je veľa nenápadných, no o to užitočnejších pomocníkov, drobných vynálezov a vecí. Ich význam si často ani neuvedomujeme, hoci ich používame každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa však vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
Vystúpiť hore po schodoch je niekedy ťažké. Ešte ťažšie to je s nákladom. Ale ani návrat späť nemusí byť ľahký. Záleží od počtu poschodí a od toho, ako sme na tom s kondíciou. V dnešných mnohopodlažných obytných domoch každodenné chodenie bez výťahu by bolo nemožné. Prvá zmienka o výťahu spadá do obdobia 230 rokov pred n. l. Používali ho starí Gréci. Bližšie správy o výťahu sa zachovali z rímskych čias. Cisár Nero si roku 64 n. l. dal postaviť nádherný palác. Nazýval ho Zlatý dom. Patril k nemu aj výťah, premávajúci v štyridsaťmetrovej šachte. Dejepisci zaznamenali, že ho vyrobili z voňavého santalového dreva dovezeného z Indie, že visel na lane a jazdil po štyroch bočniciach. Výťah bol vybavený aj bezpečnostným zariadením, pozostávajúcim z meter hrubej pneumatickej podušky, pripevnenej pod kabínou. Jediným zdrojom pohonu Nerovho výťahu boli otroci. Neskôr podobné výťahy používali i v niekoľkoposchodových rímskych činžiakoch. V Koloseu, najväčšom rímskom amfiteátri, nimi dopravovali do arény gladiátorov a divoké šelmy. Starí Rimania poznali aj stavebné výťahy na nožný kolesový pohon otrokmi.
Tiež stredovek likvidujúci charakter starovekého antického sveta s jeho pompéznymi amfiteátrami poznal výťahy. Neslúžili na prepravu gladiátorov, ale tovaru. Podľa údaju zo začiatku 15. storočia si takéto zariadenie zostrojil istý norimberský staviteľ. Poháňa ho veterný mlyn. V 17. stor. už vzniklo viac podobných zariadení. Francúz Velayer skonštruoval výťah založený na princípe protiváhy. Okolo roku 1670 Nemec E. Weigel postavil v Jene jeden z prvých výťahov na prepravu osôb, v obytnom dome. V 18. stor. veľmi dômyselné zariadenie zostrojil slávny bratislavský rodák, polyhistor, právnik, maliar a básnik Wolfgang Kempelen v čase, keď ho poverili funkciou riaditeľa uhorských soľných baní. Kempelen urobil v baniach mnoho účinných opatrení. Najvýznamnejším z jeho technických zlepšení bolo zavedenie fárania výťahom. Kempelen zakázal používať obyčajné lano a zostrojil jednoduchý kabínový výťah. Poháňali ho kone.
Vedecko-technický rozvoj 19. stor. sa už takmer od samého začiatku usiloval konštruovať výťahy. Okolo roku 1830 boli v mnohých európskych továrňach rozšírené hydraulické výťahy využívajúce na pohon tlak vody vo vodovodnom potrubí. Boli to síce bezpečné, ale pomalé zariadenia. Pretože konštruktéri chceli zrýchliť dopravu, zavesovali kabínu na lano alebo reťaz a spúšťali ju cez kladku. To však bolo riskantné. Preťažené výťahy často padali. Problém sa podaril vyriešiť roku 1853 americkému vynálezcovi Elishovi Otisovi. Keď predvádzal publiku newyorského výstaviska svoj vynález bezpečnostného systému na zamedzenie pádu výťahu, spúšťal sa výťahovou kabínou zavesenou na lane, lano preťal, ale kabína nepadla s rachotom na zem. Ostala stáť nepohnuto vo vzduchu. Takýto neočakávaný účinok mala pružina vymršťujúca zarážajúci zub, vybiehajúci medzi koľajničkami nad kabínou výťahu, len čo sa lano pretrhlo.
Prvý výťah fungujúci s Otisovým bezpečnostným zariadením inštalovali r. 1857 v skladisku newyorskej spoločnosti E. G. Haughwout. Poháňala ho para. K slovu sa však postupne dostávala elektrina. Vo Francúzsku a Anglicku ju s úspechom používali na pohon výťahov roku 1880. Zhruba v tom istom čase v Nemecku vyrobili prvý elektrický výťah v Siemensovej továrni. Roku 1889 inštalovali na Eiffelovej veži hydraulický rýchlovýťah umožňujúci prepraviť na vrchol až 2000 ľudí za hodinu. Koncom 19. storočia mal svet k dispozícii niekoľko druhov výťahov od osobných po nákladné fungujúce spoľahlivo s bezpečnostným systémom aj pri zvýšenej rýchlosti. Istou špecialitou bol vynález Angličana Turnera roku 1876 skonštruovaný pre hlavný poštový úrad v Londýne, zvaný paternoster. Toto zariadenie s niekoľkými nepretržite sa pohybujúcimi kabínami bolo založené na podobnom princípe ako reťaz na bicykli. Pohybovalo sa pomaly - 20 cm za sekundu, čo umožňovalo nastúpiť a vystúpiť počas premávky na ktoromkoľvek poschodí. Paternoster mohol mať 15-20 kabín a hodil sa pre nižšie administratívne budovy. Bol pomerne bezpečný.
Rozmach výťahov na sklonku 19. stor. umožnil stavať čoraz vyššie budovy. Roku 1904 v USA vyskúšali výťah bez ozubených kolies s jednoduchým zariadením urýchľujúcim pohyb kabíny pre vznikajúce mrakodrapy. Vďaka technickým vylepšeniam a elektrifikácii je použitie výťahov dnes už natoľko bežné, že si ich význam uvedomujeme naozaj až vtedy, keď sa zrazu pokazia alebo vypnú prúd a my musíme šliapať hore a dole po schodoch neraz i niekoľko poschodí.
Autor: Spracoval Štefan LAZORIŠÁK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
