s.r.o. Vedenie hutníckeho kombinátu tak ocenilo niekoľkoročnú poctivú prácu tých najlepších zo 130 ľudí z Veľkej Idy, mestskej časti Lunik IX a mestskej časti Šaca, zapojených do špeciálneho zamestnaneckého projektu USSK. Medzi troma šťastlivcami bol aj 42-ročný robotník František Mata z Veľkej Idy.

V trojizbovom domčeku, ktorý postavil v rómskej osade ešte jeho otec, býva s piatimi deťmi vo veku od 3 do 23 rokov. V osade dnes žije asi 1 800 ľudí, mnohí na alebo pod hranicou chudoby. Väčšina z nich tvrdí, že nemôžu zohnať prácu, a tak s rodinami živoria. Svetlo nádeje takmer sto Rómom svitlo, keď starosta obce František Šnír inicioval vznik firmy, ktorej zamestnanci dnes pracujú vo viacerých prevádzkach USSK. F. Mata robí v koksovni päť dní v týždni, osem hodín denne, keď to situácia vyžaduje, tak i cez prestávky na desiatu či obed.

Bez práce nie sú koláče

Už sa šerilo, keď sme prišli do osady, kde nás vzrastom pomenší, na prvý pohľad sympatický chlapík očakával. Pozval nás do bieleho domčeka s číslom 597. Predstavil nám manželku a tri z piatich detí. Dvor bol čistučko vyzametaný, všetky veci na svojich miestach, bolo vidieť, že v tomto dome vládne poriadok. V skromne zariadenej výkurenej kuchyni, jedálni a obývačke v jednom nás privítala pani Gizela s trojročnou Jessicou v náručí.

"Vyrastal som v osade odmalička," zaspomínal si František Mata. "S manželkou sme sa poznali ešte ako deti. Keď sme sa brali, mal som osemnásť, ona o pol roka menej."

Už vtedy sa musel riadne obracať, a keď prišiel na svet najstarší, dnes 23-ročný syn Fabián, stále hľadal rôzne brigády, aby rodina netrpela núdzou. Peňazí bolo málo, najnutnejšiu detskú výbavičku dávali Matovci dokopy tri až štyri mesiace. "Viete, za socíku bola na Slovensku druhá Amerika," zaironizoval počerný chlapík. "Inak by si ľudia sotva mohli dovoliť vyhadzovať do kontajnerov polovicu chleba, alebo celý. Dnes, tak ako vtedy, však platí, že bez práce nie sú dobré koláče."

Našu poznámočku, že bez práce nie sú vôbec žiadne koláče, poopravil. "Sú aj bez práce, ale nie také chutné, ako keď si človek na ne zarobí. Po revolúcii som robil v Starom Jičíně na cestných stavbách pre vojsko, neskôr v Hutných stavbách pri výstavbe panelákov. No a v roku 2002 v Škode Mladá Boleslav."

Keď už v Česku F. Mata žiadnu prácu nezohnal, vrátil sa na Slovensko. Tu sa na neho usmialo šťastie v podobe správy od starostu. "Ako prvému v osade mi odkázal, že sa črtá práca v U. S. Steel Košice. Snažím sa, aby boli všetci spokojní, pracujem ako predlohár. Netajím, najprv som mal strach. Ale sú tam dobrí chlapi, naučili ma, ako treba robotu začať i dokončiť. Vážim si ju, lebo by som bez nej nevyžil."

Nechce byť nezamestnaný

F. Mata by sa už nikdy nechcel dostať do evidencie nezamestnaných, lebo by, ako vážne podotkol, asi zošalel. Vraví, že mu ešte aj po rokoch vstávajú vlasy dupkom pri spomienke na štyri mesiace bez práce. Priznal, že s rodinou vtedy nemali ani na chlieb. Pri piatich deťoch sú náklady na domácnosť vysoké. Svojpomocne si však v dome zaviedli elektrinu, vodu, urobili kanalizáciu. Vďaka zamestnaniu si F. Mata mohol zobrať na splátky farebný televízor, chladničku, DVD a auto.

V ostatnom čase sa na verejnosti čoraz častejšie pretriasa otázka zamestnanosti Rómov. Tí hovoria, že nechcú podporu - "žobračenku", ale prácu. Do tej ich vraj však nikto nechce zobrať, lebo patria k špecifickej etnickej skupine, alebo nemajú odborné vzdelanie. "Sú Rómovia, ktorí si robotu vážia," vyjadril svoje presvedčenie. "Nesúhlasím s tým, že našich nechcú zobrať do zamestnania, napríklad náš starosta dáva šancu každému. Záleží len na tom, ako ju kto využije. Sú ľudia, ktorí nevedia čítať ani písať, ale majú rozum, a keď im niekto ukáže, ako čo treba robiť, zvládnu to. Ja tiež nemám školy, ale mám chuť do roboty. Medzi Rómami aj bielymi sú absolventi škôl a sedia doma, lebo sa im robiť nechce."

František Mata chce svojim deťom dať všetko to, čoho sa jemu od malička nedostávalo. V koksovni, nie však na trojke ako otec, ale na jednotke, robí už aj jeho najstarší syn Fabián. Má tri deti, býva v izbičke, ktorú mu dali rodičia.

"Som na muža hrdá, lebo sa nevyhýba žiadnej práci," zapojila sa do nášho rozhovoru Gizela Matová. "Nielen tej vo fabrike, ale aj doma. Nikdy sme nemuseli volať žiadneho opravára, všetko dokáže urobiť sám."

Obojstranná spokojnosť

Starostovi obce robí F. Mata a ďalší obyvatelia Veľkej Idy, brigádujúci v U. S. Steel, radosť. V práci sa osvedčili veľmi dobre, spokojní sú aj majstri na jednotlivých prevádzkach. "Spokojnosť je obojstranná," uviedol F. Šnír. "Šancu získať prácu natrvalo majú všetci, bol to náš cieľ od samého začiatku. Pána Matu som vybral pred rokmi preto, lebo mal vždy pozitívny vzťah k práci, je to solídny človek, stará sa o rodinu. Keď sme ako prvá obec v regióne projekt s U. S. Steelom spúšťali, mali sme aj obavy, lebo medzi uchádzačmi boli ľudia, ktorí nemali doma jediný budík. Hrozilo, že nestihnú vstať a prísť včas na zmenu. Aby nemuseli šliapať do práce peši, lebo až tak si niektorí vážili šancu zarobiť si, dali sme im pôžičku na bicykle. Žiaľ, našli sa i jedinci, ktorých prepustili kvôli alkoholu. Na druhej strane je mi ľúto chlapa takého svedomitého, že na neho nedal na prevádzke dopustiť asi nik. Bol práceneschopný a šiel odovzdať doklad od lekára. Pri dychovej skúške na vrátnici nafúkal, ihneď mu odobrali vstupku do podniku. On totiž netušil, že aj pri PN môže vojsť do areálu iba celkom triezvy."

Podľa riaditeľa pre vonkajšie vzťahy U. S. Steel Košice Jána Baču, vedenie hutníckeho kolosu je s prácou brigádnikov zatiaľ takisto spokojné. "Projekt odštartoval stretnutím bývalého prezidenta Johna H. Goodisha s pánom Šnírom," povedal nám J. Bača. "Pracovať potom začalo 15 ľudí, dnes ich je stotridsať."

Za dobrotu na žobrotu

Paradoxne, snahu starostu Veľkej Idy znižovať v obci počet dlhodobo nezamestnaných "odmeňuje" úrad práce, sociálnych vecí a rodiny mastnými pokutami. "Zákon ukladá za každých dvadsať vytvorených pracovných miest zamestnať jedného telesne postihnutého človeka," posťažoval sa rozčarovaný F. Šnír. "Žiadnych nemáme, a tak nás za neplnenie nariadenia úrad práce sankcionuje. Len vlani sme museli zaplatiť takmer päťdesiattisíc korún."

Zákon sa v súvislosti s počtom zamestnaných vzťahuje na pracovníkov obecného úradu, koordinátorov, učiteľky materských škôl a ďalších. Starostu to mrzí, takýto prístup štátnej správy považuje prinajmenšom za neférový.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.