humoru, poetiky a diváci sa majú opäť na čo tešiť. Taký je Stanislav Štepka, duša i hnací motor Radošinského naivného divadla, ktoré diváci zahŕňajú priazňou už viac ako štyri desaťročia.

Počas minulého leta ste pracovali na novej hre Celebrity. Je už hotová?

- Celebrity sú už na svete a začneme ich skúšať v lete s Jurajom Nvotom. Povedali sme si, že teraz, keď sú takzvaných celebrít plné obrazovky, nebolo by vhodné, aby sme sa k nim pridali aj my. Radšej sme to odložili na obdobie, kým to trošku opadne a aj náš pohľad bude ešte prenikavejší.

V čase, keď slovenská kinematografia prežíva ´suchoty´, sa vám podarilo natočiť nový vianočný film. Aká bola práca?

- Radostná, ale mali sme veľmi zvláštne počasie. Zažili sme od snehovej fujavice, cez dážď až po pekné slnečné dni, tak sa bojíme, aby to vo filme neskákalo hore-dolu. Ale práca bola pekná. Chcel by som sa preto poďakovať televízii Markíza, že nám túto spoluprácu ponúkla a mohli sme natočiť niečo, čo si predstavujeme, že by na vianočnej obrazovke malo byť.

Filmu ste dali názov Osobná chyba. Urobili ste aj vy v živote nejaký lapsus, ktorý ste museli naprávať?

- Každý robí chyby. Je len otázka, či dokážeme použiť bambuľkovské zázračné slová ďakujem, prosím a prepáč. Myslím, že tieto slovíčka Slovákom dosť chýbajú. Často sa stretávame s tým, že povedať prepáčte, nevyšlo mi to, urobil som chybu, mrzí ma to, robí mnohým problém. A to nielen v súkromnom, ale i v politickom živote. Je málo ľudí, ktorí sa vedia ospravedlniť, pretože sa im zdá, že by ubudlo z ich veľkosti. No ja som to odjakživa vedel. A isteže ma mrzia niektoré veci, čo život priniesol. V rýchlosti si neviem spomenúť na nič konkrétne... Možno prípad zo včerajška - na javisku som preskočil dve repliky. Tak som po predstavení šiel za kolegami a ospravedlnil som sa im. Tým nechcem povedať, aký som hrdina. Skôr je to pre mňa výstraha, aby som to nabudúce neurobil.

Pani Kolníková používa krásnu vetu, ak zabudne text.

- Vtedy povie: ´čil hovor ty.´ Je to jej okrídlená veta. Ale za tie roky, čo je v našom divadle, sa to stalo málokedy. No je geniálna, že to vždy veľmi jednoducho vyriešila a ľudia si mysleli, že je to tak napísané. Ešte jej aj zatlieskali. Ale teraz je to už hrošie. Neslúžia jej kolená, takže na vystúpeniach s ňou môžeme rátať iba príležitostne. Vo vianočnom filme si však zahrala jednu z hlavných postáv - babku, ktorá komentuje a najmä sa modlí za svojho syna, aby sa vrátil domov.

Využijete sviatky okolo Vianoc a Nového roku na tvorbu, alebo sa budete venovať svojim vnúčatkám?

- Každý rok začínam vo vianočnom čase písať novú hru, pretože mám vtedy relatívne dosť času. Tentoraz však začíname dovolenkovať pomerne neskoro - 23. decembra a voľno máme do 2. januára. Ale aspoň si urobím nejaké náčrty. Ďalšia hra by mala byť Murgaš - o svetovom slovenskom vynálezcovi rádia, zabudnutom človeku. V tom sme my majstri, nevážiť si veľké osobnosti nášho národa. A tak by som ho chcel predstaviť ako skutočne svetovú osobnosť. Navyše je inšpiratívne aj vtedajšie obdobie - dvadsiate roky minulého storočia, Spojené štáty, mafiáni, nástup swingu... to láka, aby hra mala všetky znaky Ameriky, ale aj nás, našich predkov, ktorí tam šli hľadať zasľúbenú zem. Niektorí ju našli, iní nie. Keď sme boli prvýkrát s divadlom v Amerike a v Kanade, stretli sme sa tam s generáciou, ktorá šla do Ameriky za chlebom. A keď nám rozprávali svoje príbehy, každý by stál za román alebo divadelnú hru. Takže materiál, ktorý sa mi núka, je zaujímavý a práve počas Vianoc sa chcem do toho začítať, aby som o tom čo najviac vedel. No a, samozrejme, chcem byť čo najviac s tými, ktorí pre mňa tak veľa znamenajú.

Netajíte sa, že vašou veľkou láskou sú vaše vnúčatá. Z Ninky (3) už musí byť hotová slečna.

- Samozrejme, je to už veľký špekulant. A najzvláštnejšie je na nej, že začína žartovať. Malé deti málokedy vymýšľajú žartovné situácie, tak mám z toho obrovskú radosť, lebo jablko asi nepadne ďaleko od stromu.

Rozhodne to u vás mala po kom zdediť. Aj váš tatko bol vraj veľký výmyselník...

- A aj jej otec Maroš je veľmi vtipný človek. Má rád divadlo a priženil sa do rodiny, kde to pokračuje. Nás všetkých v podstate pospájalo divadlo - mňa so ženou, dcéru so zaťom. To som rád. Je to lepšie, ako keď spája väzenie alebo niečo tragické.

Zaujímavý je príbeh o tom, ako váš otec dal brata do matriky zapísať o deň neskôr, na 1. apríla, aby bolo v rodine veselo. Robievali sa u vás takéto žartíky častejšie?

- Takýchto vecí bolo omnoho viac. Môjho otca spomíname veľmi často a mojím veľkým snom je zahrať si ho na javisku. Párkrát som to už skúsil. Aj v Hre o láske je jedna autentická scénka mojich rodičov. No na to hlavné sa ešte len pripravujem. Otec totiž napísal 6 písaniek pamätí. Nazval to ´Mojej pamaty rozpomínáný´ a je to insitné, zvláštne, ale čarokrásne rozprávanie o starej Radošine, o ľuďoch, príhodách, ktoré zažil. Napísal som mu témy, napr. Radošina a zvyky,... a remeselníci,... a Veľká noc. O všetkom mal vždy príhodu. Toto za sebou zanechal a bola by velikánska škoda nechať to len tak. Je to totiž nielen svedectvo o dobe, ktorú žil, ale aj o ľuďoch, ktorí žili naplno, krásne, poeticky a niekedy aj kruto. No to všetko k životu patrí.

Kedy si to čítavate?

- V lete v Radošine. To je môj čas. Všetko mám doma odložené, staré fotky... Mám hádam aj 5000 fotiek z Radošiny a blízkeho okolia. Za najkrajšie považujem moje radošinské večery, keď sa vrátim zo služobnej cesty z hostinca, kde počúvam ľudí. Som bútľavou vŕbou, čo všetko registruje. Potom si sadnem k vínku, pozerám si staré záznamy, pamätníky. Pozháňal som pamätníky, čo kreslili vojaci v 30. rokoch na vojne v Štúrove a bolo im veľmi smutno, tak snívali o ženách. A jeden nakreslil, náš spoločný sen, kde bol vojak sediaci na prični, nad hlavou má obláčik a v ňom, o čom sníva. Je tam krásna žena s veľkým poprsím, čo nesie pečenú hus.

Keď používate príbehy, ale aj neresti ľudí, nenadávajú vám, ak sa spoznajú v niektorej z hier?

- Zatiaľ nie. Možno teraz po hre, čo chystáme, s názvom Desatoro. Tá je úplne autentická, žiaden príbeh nie je vymyslený, väčšina je radošinská, len som v poslednej chvíli zmenil mená hrdinov. Budeme to hrať na jubilejných 10. radošinských Vianociach v Radošine. A zaujímavé je, že miestny ochotnícky súbor Hlavina, s ktorým spolupracujem, uvedie poviedky, ktoré sa nezmestili do nášho Desatora. Prvýkrát totiž budeme hrať poviedkové hry, ktoré vyjdú knižne pod názvom Desatoro a zopár navyše.

V hrách často využívate ako múzu lásku...

- Pretože si myslím, že bez nej je všetko nanič, nula bodov, ako sa spieva v jednej pesničke. Láska nie je fráza. Stáva sa ňou len u ľahkomyseľných ľudí. Napríklad v Hre o láske chcem povedať, že nezáleží na tom, či je človek vysoký, koktavý, taký alebo onaký, pokiaľ mu to funguje vnútri a pokiaľ má niekoho rád, je to najsilnejšie, čo funguje, ostatné je vedľajšie. To nehovorím ako starý človek, ale preto, že odjakživa platí, že len dobré, zmysluplné veci z lásky vznikajú. Neviem, že by niečo pekné a výnimočné vzniklo z nelásky. Preto si myslím, že je našou povinnosťou brániť ju, ako vieme. A ja neviem inak, len divadlom. Že budem rozprávať príbehy o láske i neláske. Chcem s ľuďmi o tom uvažovať cez humor. Smiať sa na našich pochybnostiach, na ceste za láskou.

Aká je láska na javisku? Dá sa poľahky oddeliť cit, prechovávaný k niekomu na javisku, od skutočného života?

- Ako kedy. Na to sú príklady také i onaké. Sú herci, ktorí vravia, že sa to nedá zahrať naplno bez toho, aby sa herci aspoň trošku do seba nezaľúbili aj ako ľudia. Nemôžem to potvrdiť ani vyvrátiť. Viem, že za tých 43 rokov, čo sa okolo divadla mocem, bolo tak i onak. Všelijaké obdobia divadelného i ľudského vzťahu k ľuďom, ktorí boli v našom divadle, som mal aj ja. V tomto prípade k ľuďom opačného pohlavia. A môžem povedať, že na základe toho vznikli veľmi zaujímavé tituly. Pekný ľudský vzťah, samozrejme, iba platonický, sa totiž premietol aj do slov, textov. Vznikli tak hry, ktoré viac vypovedajú o našom ľudskom spôsobe života. Sú to predstavenia ako Materské znamienko, Láskanie alebo Tata.

Čaká vás tento rok nejaký zahraničný zájazd?

- Vo vyhliadke ich bolo viacero, ale máme toľko práce, že to nestíhame. Valí sa teraz toho toľko, až sa trošku bojím. Takže ostaneme doma a musíme porobiť, čo máme na pláne.

Pochodili ste krajiny, kde je mnoho našich rodákov. S akými pocitmi ste sa vracali domov?

- S veľmi dobrými. Najviac sme ich stretli z východného Slovenska. Ja som zhodou okolností býval u veľmi sympatických Košičanov. Je to mladý pár, ktorý sa v Toronte ešte iba začína prispôsobovať kanadskému spôsobu života, robia všetko pre to, aby si zvykli, naučili sa reč, mohli tam pracovať. Na vás východniaroch sa mi páči obdivuhodná tvrdohlavosť a zanietenosť, nepoznáte prekážky. To je veľký rozdiel medzi vami a nami západniarmi. My sme skôr pohodlnejší, kývneme rukou alebo to vzdáme skôr.

Vy ste nemali nikdy chuť vyskúšať si život v zahraničí?

- Nikdy mi to ani na um nezišlo, pretože mňa prekážky povzbudzujú. Takže, keď som zacítil polená pod nohami, ktoré sme tu mali, hovoril som si, "nie je možné, aby hlúposť zvíťazila. To by už bolo to najhoršie. A ja musím dokázať, že aj keď vy to divadlo nechcete, bude, lebo ho chcú diváci."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.