Možno sa nudili, možno očakávali nejaké piatkové vzrušenie a možno ich tam dotiahla len sila zvyku. Okamžite sa k nám pritmolila spomínaná dievčina a predstavila sa ako 12-ročná Alica, ktorá tu každého pozná a zrejme aj každý pozná ju. Keď neskôr Alica zistila, že od nás peniaze nevyžobre, navrhla aspoň, aby sme kúpili slané tyčinky a zahrali si mikádo. Prečo aj nie? Zašli sme teda do najbližšieho diskontu a rozohrali najprv serióznu partiu, ktorá sa neskôr zúžila na jeden cieľ zahnať Alicin hlad. Dvaja blondiaci Joži a Dyki najprv len nesmelo ochutnávali a pozerali sa na konflikt medzi malou Alicou a trocha väčšou Simonou. No potom Dyki s úsmevom prehlásil: "Tú hru treba zanarchizovať, nech si každý vezme, koľko chce." A bolo po mikáde. Nevadí, aspoň sme sa mohli lepšie poobzerať okolo seba...
RAJÓN S VLASTNOU TVÁROU
Na námestie pravidelne prichádzali aj odchádzali ľudia, hlavne pankáči s typickým "čírom", úzkymi nohavicami a nášivkami obľúbených kapiel alebo hesiel. Napriek tomu v priestoroch trhoviska panovala pokojná atmosféra, rušená len občasnými výkrikmi a pozdravmi známych. Zvláštne, no zdalo sa mi, že aj keď sa ľudia nepoznajú, vítajú sa ako starí známi. Proste už len preto, lebo vidia, že patria k sebe a sú na správnom mieste. "Hmmm... tak táto holka tu určite nepatrí, skôr niekde pred Slovan," zhodnotil Joži peroxidovú blondínku v ružovom kožušteku a bielej minisukni. Mal pravdu. Dievča sa rýchlo vyparilo, akoby sa nás bálo. Fajčil tam každý - od detí až po seniorov. A zrejme aj väčšina z nich sa spoznala otázkou: "Nemáš cigu?" Za celú noc sa nás to opýtali asi deväťkrát. A keby len cigu...
POLICAJTI VERZUS TÍ INÍ
Našich dvoch nových známych už po chvíli omrzelo len tak sedieť, a tak navrhli, aby sme si kúpili nejaké vínko. Jeden vytiahol osem korún a druhý, stále s úsmevom na tvári, prehlásil, že má dosť zicheriek. No čo? Ochota pomôcť sa predsa cení. Nakoniec sme sa pozbierali na najlacnejšie víno a jeden starký nám ho šiel kúpiť. V neďalekom diskonte stála najlacnejšia fľaša 38 Sk, čo nám úplne stačilo. Nemohli sme ho však vypiť na námestí, lebo neďaleko stáli muži zákona a starostlivo kontrolovali každý náš krok. Náš parťák sa nám posťažoval, že minule mu dali pokutu 500 Sk za to, že pil na verejnosti. Aj dnes akoby čakali len na to, kedy sa niekto prehreší voči zákonu. Samozrejme fakt, že 12-ročná Alica sa surovo bila s asi 17-ročnou Simonou, ich vôbec nezaujímal. Ale keď Dyki hodil papierik na zem, hneď k nemu priskočil pán policajt a zreval naňho. Škoda, že nevedel, že Dyki je len neškodný mierumilovný pacifista a nie žiaden grázel, na akého v ten večer zjavne čakali. Okolo jedenástej tam už mrzli štyria policajti a ich prítomnosť odohnala všetkých miestnych.
PANKÁČI
Po tom, čo sme si našli celkom dobrú skrýšu (aj keď sme pôsobili ako magnet na policajtov), sme sa pustili do sťahovania vzácnej tekutiny. Človek mal niekedy pocit, že je úplne jedno, čo pije, hlavne, že to obsahuje alkohol. "Pamätáš sa, ako si sa raz opil zo švédskych kvapiek?" padla priama otázka a hneď si každý spomenul na nejakú vtipnú príhodu. Zábava gradovala, vínko sa míňalo a pomaly sa aj ochladilo, preto mi aj Dyki ochotne požičal svoju jeleniu bundu s nášivkami. Nielenže ma zahriala, ale aj vyzerala ako dedičstvo, ktoré treba zanechať ďalším generáciám. Medzi rečou sme sa tiež dozvedeli, že jeden z našich spoločníkov je spevák punkovej kapely Padla na hlavu, a že v Košiciach to nie je ani zďaleka jediná taká menšia punk-kapela. Alkohol však stúpal do hlavy a ja som sa bála, že ho bude priveľa. No moje obavy boli zbytočné. "Tu sa môžeš ´kľudne´ aj opiť, veď my sa o teba postaráme, nie sme až takí hnusní," upokojil ma dotyčný pacifista a človek mal chuť sa opiť už len preto, aby zistil, či je to pravda.
A ozaj pravda! Koľko sa jej títo ľudia už nahľadali. Či je skrytá v anarchii, antifašizme či pacifizme. Do ich dlhých debát o rôznych znepriatelených skupinách by som sa radšej ani nepúšťala. Aj tak je dnes ťažké niekoho o niečom presvedčiť. A hlavne ľudí, ktorí to nemali v živote na ružiach ustlané a preskákali toho už dosť. Čo im v tomto tínedžerskom veku ostalo? Punkový štýl života, rozvrátené rodiny, takmer prázdne Dominikánske námestie, občas nejaká tá tráva, pár drobných vo vrecku a hádam aj viera v lepšie časy? Asi iba toľko. A predsa sa mi zdali akísi ľudskejší ako väčšina obyčajných mladých. Nevidela som v nich pýchu, len silný pocit spolupatričnosti a prostú dobrotu. A zodpovednosť za samého seba. Napríklad jeden parťák skonštatoval, že policajtom rozbije auto, najskôr keď bude plnoletý, aby rodičia nemuseli znášať následky za svojho syna. Ktovie, prečo mi celú noc hlavou bežala Človečina od Elánu: "Na mene nezáleží a ani na veku, nikto ti nepovie nie. Tú váhu máme, keď dáva človek človeku a každý to vie..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
