Je to veľký úspech kozmonautiky, pretože misia Stardust bola prvou americkou vesmírnou misiou, určenou výlučne na prieskum kométy. Najcennejšie na tejto misii je to, že v návratovom puzdre sa na zem vrátili neporušené kolektory, v ktorých sú zachytené čiastočky vesmírneho prachu a častice z blízkosti kométy Wild 2.
Vesmírna púť sondy Stardust začala 7. februára 1999, keď bola táto sonda pomocou nosiča Delta 7426 vypustená zo základe vojenského letectva na floridskom Cape Canaveral. Najprv bola sonda vynesená na parkovaciu dráhu vo výške 185 kilometrov nad zemským povrchom, na ktorej zotrvala približne pol hodinu. Potom bola zapálením horného stupňa rakety vyslaná na svoju dlhú púť vesmírom. Pri štarte mala sonda Stardust hmotnosť 385 kg, z čoho 85 kilogramov pripadalo na palivo a 46 kg na návratové puzdro. Sonda mala výšku 1,7 m, šírku 0,66 m a hĺbku 0,66 m. Rozovreté solárne články mali rozpätie 4,8 metra. V závislosti na vzdialenosti od Slnka mali solárne články výkon 170 až 800 W. Vesmírna púť sondy bola pomerne zložitá. Sonda vykonala celkovo tri oblety okolo Slnka. Prvý oblet okolo Slnka trval približne dva roky. V januári 2000, keď sa sonda nachádzala medzi dráhami Marsa a Jupitera, ju raketové motorčeky nasmerovali na dráhu späť k Zemi. Počas putovania späť k našej planéte sa otvorila jedna časť kolektora, ktorý od 22. februára do 1. mája 2000 zbieral častice vesmírneho prachu. 15. januára 2001 sa sonda priblížila k Zemi na vzdialenosť len 6 008 kilometrov, pričom pôsobením gravitácie dostala energetický "kopanec", ktorý ju poslal na ďalší obeh okolo Slnka. Počas tohto obletu sonda opäť zbierala medzihviezdny prach, a to od 5. augusta do 9. decembra 2002. Celková doba zberu častíc vesmírneho prachu bola 195 dní. Počas druhého obletu okolo Slnka preletela sonda vo vzdialenosti len 3 100 kilometrov popri asteroide Annefrank. Do komy (to je vlastne oblak prachu a plynu, obklopujúci jadro kométy) kométy Wild 2 vletela sonda Stardust 31. decembra 2003. Jadro kométy má priemer okolo päť kilometrov. Najbližšie k jadru spomenutej kométy sa sonda dostala 2. januára 2004, pričom mala za sebou už 3,41 miliardy kilometrov letu. V tej dobe bola kométa od Zeme vzdialená 389 miliónov kilometrov. Sonda preletela popri kométe vo vzdialenosti len 240 kilometrov, pričom relatívna rýchlosť kométy a sondy bola v tej chvíli 22 023 km/h. Počas približovania sa ku kométe vykonala kamera na sonde 72 záberov jadra kométy. Potom nastala dlhá cesta sondy späť k Zemi, pričom kolektory prachu boli vtiahnuté do návratového puzdra. Počas návratu preletela sonda ďalších 1,21 miliardy kilometrov. Pred vstupom do zemskej atmosféry sa od sondy oddelilo návratové puzdro veľmi jednoduchej konštrukcie, ktorého priemer je 81 cm. Pri vstupe do atmosféry bolo puzdro pred účinkami nadmerného ohrevu chránené tepelným štítom z grafitovo-epoxidového kompozitného materiálu. Puzdro vletelo do atmosféry rýchlosťou 12,6 km/h, čo je doteraz najvyššia rýchlosť, akou kedy vletelo do atmosféry návratové puzdro. Po prelete hustými vrstvami atmosféry sa najprv otvoril stabilizačný padák, vo výške približne tri kilometre nad povrchu sa otvoril hlavný padák priemeru 8,2 metra. Puzdro bolo vystrojené malým rádiovým vysielačom, aby ho po pristátí bolo možné ľahšie lokalizovať. Sonda pristála v púštnej oblasti amerického štátu Utah, v testovacom a skúšobnom areáli, patriacom americkému vojenskému letectvu. Počas celej vesmírnej misie preletela sonda Stardust celkovo 4,63 miliardy kilometrov.
Najzaujímavejšou a najoriginálnejšou časťou sondy Stardust sú kolektory vesmírneho prachu. Tie sú zhotovené zo špeciálneho ultraľahkého materiálu, ktorý sa odborne nazýva aerogel. Aerogel je vlastne čosi ako tuhá pena a v žargóne sa nazýva a to aj kvôli modrastej farbe - tuhý dym. Ide v podstate o akúsi špongiu, ktorej nosnou štruktúrou je tenučká priestorová mriežka z kysličníka kremičitého (z ktorého je aj bežné sklo). Približne 99,8 % aerogelu však tvorí vzduch (vzduchové bublinky), takže aerogel je približne tisíc ráz ľahší ako bežné sklo. Aerogelový detektor sondy Stardust má dve strany, pričom jedna strana zachytávala medzihviezdny prach, druhá prach z okolia kométy Wild 2. Celková plocha každej strany kolektora je 1 050 cm2. Kolektory boli určené na zachytávanie častíc prachu veľkosti od jedného mikrometra (mikrometer je tisícina milimetra) do 100 mikrometrov. Menšie častice sa pri styku s kolektorom vyparili, väčšie sa v ňom nezachytili, ale preleteli cezeň. Aerogel pre sondu Stardust vyrobili pracovníci kalifornského Jet Propulsion Laboratory. Tí sa dostali aj do Guinnessovej knihy rekordov, pretože dokázali vyrobiť aj aerogel s hustotou len 3 miligramy na kubický centimeter, čo je najľahší tuhý materiál na svete.
Prečo vlastne má taký význam študovať prach z okolia kométy ? Nuž jednoducho preto, lebo kométy sú pozostatkami počiatočnej fázy existencie našej Slnečnej sústavy a vznikli predtým, než sa vytvorili planéty. Kométy sú považované za najneporušenejšie telesá našej sústavy a štúdiom materiálov, z ktorých sú zložené, sa chcú vedci dozvedieť viac o vzniku tej časti vesmíru ,v ktorej žijeme. Možno ešte uviesť, že celkové náklady na vesmírnu misiu Stardust boli 168,4 milióna dolárov.
Autor: rm
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
