Niežeby po tlačovke, ktorú usporiadali v pondelok, bolo väčšmi vidieť do pozadia, pribúda však indícií, že ide o nátlakovú akciu, ktorá si nedala ani toľko námahy, aby maskovala svoju egoistickú podstatu.
Isteže sa to netýka všetkých signatárov. Napríklad hovorca, hudobník Anton Popovič má ideologický i morálny spor s touto vládou, a ťažko si predstaviť do volieb kampaň, v ktorej by absentoval. Toto je inak normálny fenomén, deje sa všade. Napríklad vo Francúzsku nedávno štrajkovali tiež skoro všetci umelci, hoci sa týkal iba hercov, čo sú na voľnej nohe, ktorým vláda odmietla preplácať príspevky za dni, keď nič nenatáčajú... Hm, hm, hm. V kultúrnej obci bolo vždy nadkritické množstvo revolucionárov, keďže z podstaty profesie, ktorú robia, majú silný komplex výnimočnosti a presvedčenie, že mnohým veciam rozumejú lepšie ako iní ľudia. V Hollywoode veru nestretnete jediného Bushovho voliča. Túto niť ale nemá zmysel rozvíjať, lebo by sme ešte skončili u Lenina a jeho "užitočných idiotov", ako nazýval západných intelektuálnych obdivovateľov svojej ríše. Týmto nemá byť naznačená nejaká podobnosť - božechráň. Je to len upozornenie, že petícia má dva zdroje - univerzálne revolučný a profesijne sebecký. Tragikomickejší je ten druhý.
Kritiku, že nemajú konkrétne argumenty, petičiari napravili spísaním akýchsi desiatich bodov. Ešte predtým však v novinách vyskočila krátka správa, že "k výzve sa pridal aj Literárny fond, ktorý Tóthovi vyčíta, že chce zrušiť dvojpercentné príspevky z autorských odmien, ktorými sú umelecké zväzy financované". No - to je teda vrchol. Iba pre tých, ktorí sa tvorbou neživia (autor tohto textu je v konflikte záujmov): Ide o absolútne najzvrhlejšiu a najnesystémovejšiu daň, ktorá úspešne a s prehľadom prežila i Miklošovu reformu. Každý tvorca diela, v prípade Litfondu písomného, spisovateľ či novinár na voľnej nohe, odvádza zo svojho hrubého príjmu, teda ešte pred riadnym zdanením 19 percentami a znížením o nezdaniteľnú časť, dve percentá tejto bohumilej inštitúcii, ktorej základnou činnosťou je udeľovať "tvorivé granty" vyslúžilým komunistickým "spisovateľom", ktorých nikto nečíta ani nebude. Prípadne im platiť rekreácie a kúpele. Taký nonsens nie je nikde. Ľudom, ktorí pracujú, je, mimo riadnej daňovej povinnosti, štátom konfiškovaná časť príjmu, ktorou podporujú cudzopasnícku triedu byrokratov a akýchsi umelcov.
Boli pokusy o zrušenie - asi pred rokom navrhlo nejaký zákon Slobodné fórum. Neúspešne. Banda darmošľapov vždy spoľahlivo zalobovala a vyhrala. Takýto nezmysel by pritom nedokázali zachovať ani veľkí tripartitní hráči - odbory či zamestnávateľské zväzy. Len tzv. tvorcovia z litfondu. A pointa je v tom, že Tóth pripravil ďalšiu novelu, ktorá má túto absurdnosť zrušiť - mala by ísť nejako teraz do parlamentu. Hahaha. Minister sa naposledy už nejako vykrúcal, že je zbytočné to tam dávať, keď nemá politickú podporu... Litfond a jeho užívatelia sú čítankovou ukážkou, ako úzke organizované skupiny s vplyvom dokážu cez politikov obhájiť aj tie najnemravnejšie výsady.
Nejde o "kolegov", ktorých musíme živiť, ale o najvypuklejšiu ukážku všeobecnejšieho princípu. Mnohí kultúrnici si za boľševika zvykli na významnejšie spoločenské postavenie i príjmy, svet konfrontácie a výkonu odmietajú a sociálny kapitál (vzťahy, známosti, dobré meno), ktorý im zostal, nasadzujú do boja o štátne zaopatrenie. Zase - nesmie sa paušalizovať, pre značnú časť to neplatí, ale je zrejmé, že v tejto výzve sa motív významne koncentruje. Dôkazom je i kabaret číslo dva - Slovenské centrum dizajnu. Z petície už priznali, že Tóthov pokus o výmenu riaditeľky, resp. zrušenie (nevedno, kde je pravda, komu sa to chce riešiť), bol vlastne "poslednou kvapkou". A minister, pod tlakom, už aj dal vyhlásenie, že zatiaľ nič nepripravuje, že budú nejaké rozhovory, a že nič neurobí proti vôli zamestnancov. A ešte odsunul z dohľadu aj toho šéfa odboru, ktorý návrh údajne vypracoval, dialóg s umelcami bude viesť niekto iný... Aby sa nerozdráždili. A nikoho už nenapadne položiť elementárnu otázku: Prečo má štát prevádzkovať a financovať dizajn, ktorý je úplne, ale úplne trhovo-komerčná záležitosť a ten, kto je v profesii dobrý, sa uživí na veľkej nohe. Prečo neexistuje slovenské centrum reality šou? Politici sa boja siahnuť na absurdné inštitúcie, ktoré povznikali po lobistických impulzoch a zbytočne stravujú verejné peniaze. A ak sa raz odvážia, príde - petícia.
Dzurinda mal zase jedno stretnutie s osobnosťami verejného a kultúrneho života, kde zašveholil čosi v tom zmysle, že štát nedopustí, aby umelci boli zneistení a trpeli núdzu. Veľmi dobre. V rámci znižovania regionálnych a sociálnych rozdielov musíme podporovať tých najodkázanejších.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
