oznamovali, čo sa bude pri sčítaní zisťovať. V dedinských krčmách, vtedajších "osvetových strediskách" miestni vševedkovia nahovárali ľudí, aby na nič neodpovedali. Najmä nie na otázky, týkajúce sa znalosti čítania a písania, lebo vraj negramotných budú zatvárať do väzenia. Podaktorí vedeli chatrne písať po maďarsky, čomu ich učili v škole, pričom maďarčinu slovom neovládali, veď doma sa rozprávali nárečím a v škole ich po slovensky neučili. Amerikáni sa síce naučil po anglicky, ale zabudli písať po maďarsky a slovenčina im bola pokiaľ ide o písomný prejav, cudzia. Skrátka - boli analfabeti.

V súvislosti s negramotnosťou je jedna zaujímavá informácia v tlači z obdobia sčítania obyvateľov: v samotných Košiciach bolo v roku 1910 vyše 15 percent negramotných zo 44 tisíc 200 obyvateľov. Bol to dosť výrazný rozdiel oproti 21,2 percentám negramotných z roku 1900 zo 40 tisíc 400 obyvateľov.

Na vidieku boli však aj ľudia, ktorí vynikali nad bežný priemer - vedeli nielen čítať a písať, predplácali si aj noviny, vzdelávali sa z tlače o pestovateľstve i chovateľstve, mali prehľad o politike i ekonomike. Odovzdávali tieto získané informácie iným, tiež v krčmách, veď iná možnosť nebola. Zohrali pozitívnu úlohu aj pred sčítaním obyvateľov a celkovo v osvete v dedinskom prostredí. Mnoho gazdov sa od týchto ľudí, ktorí čítali v krčme noviny nahlas, dozvedeli napr. o význame hygieny, o šírení chorôb ľudí aj zvierat. V sečovskej krčme vyvolala senzáciu správa o baktériách na francúzskej bankovke, ktorú skúmali po trojmesačnom obehu a zistili na nej údajne 70 miliónov baktérií. Z toho vyplynulo ponaučenie, že gazdovia nesmú brať bankovky do naslinených prstov, aby sa neprenášali choroby. Títo múdri muži vysvetľovali aj zmysel sčítania.

Lenže všade takíto "osvetári" neboli a tam museli chodiť učitelia. Koncom januára ich vyzvala vrchnosť - prvá v Prešove, keď tamojší škôldozorca Pavel Gallo obežníkom vyzval šarišských učiteľov ľudových i meštianskych škôl, aby prostredníctvom žiakov zabezpečili ochotu rodičov odpovedať na otázky. Učitelia chodili osobne po domoch vysvetľovať význam sčítania a ubezpečovali ľudí, že nikoho nezatvoria. Na sčítaní sa zúčastňovali úradníci štátnej správy a pomáhali im kolegovia z rôznych úradov. Mnohí nikdy ani nepočuli o mnohých obciach, kam ich sčítacia komisia poslala a nevedeli, ako sa tam dostanú. Jeden odstrašujúci príklad uvádzali na celom Slovensku s tým, aké dôležité je vopred sa oboznámiť s možnosťami dopravy do jednotlivých obcí. Úradník jednej učtárne v Dolnom Kubíne Ján Laban mal ísť do obce Erdútky pešo zo železničnej stanice v Oravskom Podzámku. Do obce neprišiel a nenašli ho ani po vyhlásení pátrania. Pravdepodobne zablúdil a zahynul v snehovej fujavici, lebo vo februári, kedy sa zratúvali obyvatelia celého Slovenska, bola veľká zima.

Tí, čo popíjali v krčmách, zimu nepociťovali. Mohla trvať aj celú nasledujúcu jar, lebo v Šarišskej župe dostali na marec aj apríl prídel 250 hektolitrov liehu od ministerstva na výrobu aprovizačného rumu. Tento prídel bol prvým prelomom do štátneho hospodárenia s alkoholom a čapovaním liehovín na Slovensku. Okrem tohto aprovizačného liehu dostali továrne v Šarišskej župe ešte 300 hektolitrov liehu na výrobu pálenky a rumu, ktoré mohli voľne predávať v minimálnom množstve 25 litrov. Alkohol aj pašovali a to z Poľska a podomácky vyrábali nebezpečnú 'lavórovicu', lenže chlapci si jej škodlivosť nepripustil. Učiteľom verili každé slovo, aj to, že nepôjdu do väzenia za negramotnosť, ale odmietali argumenty ďalšej osvetovej akcie proti pitiu. Azda preto sa na Zemplíne začalo hovoriť, že s pijanom si neporadí žena, kňaz ani učiteľ.