odišla najutajenejšia hviezda českého filmu. A nechýbala ani zmienka, že Zdenka Sulanová svoju nezvyčajnú kariéru. ukončila - v Prešove.

Narodila sa r. 1920 v Českých Budějoviciach, rodina sa onedlho presťahovala do Prahy. Vystupovať začala skoro, talent zdedila po otcovi, opernom tenorovi. Na konzervatóriu si pôvabné a krehké dievča, ktoré vedelo práve tak dobre hrať ako spievať, všimli filmári. V úlohe siroty Elišky zvanej Líza vo filme režiséra V. Binovca Lízin let do neba (1937) si Sulanová razom podmanila divákov.

Jej popularita sa upevnila o dva roky neskôr Líziným šťastím o ďalších osudoch siroty, ktorá sa kvôli láske vzdá speváckej dráhy. Ďalší film znamenal už vrchol kariéry: Madla spieva Evrope (1940), srdcervúci príbeh o sirote, z ktorej sa stane spevácka hviezda svetového formátu (mihla sa v ňom i Jiřina Bohdalová, vtedy deväťročná).

Sotvakto by sa bol nazdal, že toto bude i jej posledné účinkovanie na plátne. Sulanová totiž hrala takmer výlučne vo filmoch V. Binovca, ktorého po vojne označili za kolaboranta a Bludná pouť, ktorú začali pripravovať na samom konci vojny, ostala nedokončená. Nakrútený materiál sa zničil. "Niekto si do mňa poutieral topánky," komentovala sarkasticky, filmový pás bol vraj na tento účel osobitne vhodný.

Nový režim označil Sulanovú za kapitalistickú hviezdu, jej rodičov za triednych nepriateľov. A práve vtedy, keď pre ňu v Prahe nebolo príležitostí, vstúpil do jej života fešácky dôstojník Janko, aby si ju ako manželku odviedol na opačný koniec vtedajšej republiky. Obyvateľom Prešova, ktorý ešte niesol stopy vojny, najmä náletu pred Vianocami 1944, sa ani nechcelo veriť, že herečka, "na ktorú sme sa pred niekoľkými týždňami dívali v kine Scala na filmovom plátne, teraz uvidíme v skutočnosti na doskách javiska". Takto písal akurát komunistický týždenník Hlas ľudu 2.3.1947.

Týždeň pred premiérou spevohry Mamzelle Nitouche, v ktorej mala Sulanová debutovať na doskách vtedajšieho Slovenského divadla, boli lístky vypredané už aj na prvé tri reprízy. Hviezda očakávania nesklamala a miestna kritika sa až zadúšala od nadšenia. "Divák, ktorý ju vidí prvý raz na scéne, nevie, čo si má na nej všímať skôr," písal týždenník Demokratickej strany Ozvena 9.3.1947, "či lahodný, nenútený spev a či živý temperament, ktorý žiari z každého gesta, mimiky a úsmevu." Nezaostal ani Hlas ľudu: "Svojím zjavom, temperamentom, hereckým umením, príjemným hlasom, dokonalým zvládnutím spevného partu svojej úlohy v plnej miere si získala sympatie divadelného publika v Prešove."

V ďalšej, tentoraz činohernej úlohe sa Sulanová, ktorá mimochodom vystupovala i v košickom rozhlase, predstavila až na začiatku nasledujúcej sezóny, v hre z predrevolučného Ruska Tri cesty od L. Urvanceva. Kritika opäť plesala: "Zdenka Sulanová (Marusja) svoju úlohu zvládla prirodzene a uspokojivo. Dalo sa pozorovať, že niektoré momenty sama prežíva." (Ozvena, 14.9.1947).

Už o neuveriteľné tri týždne mohli Prešovčania vidieť Sulanovú zasa v operete, v Lehárovej Zemi úsmevov (režíroval riaditeľ F. Rell, premiéra 9.10.1947). Kritika, ktorá mala spočiatku pochybnosti, či to nebude pre súbor priveľké sústo, aj tentoraz venovala najviac pozornosti našej hviezde, hádam aj na úkor jej prinajmenšom rovnocenných partnerov Š. Martonovi, E. Prieložnom či F. Dadejovi. "Z. Sulanová, ktorú v dnešnej hre možno klasifikovať hádam ako lepšiu herečku než speváčku, veľmi dobre zahrala duševnú zložitosť hranej osoby." (Ozvena, 19.10.1947) "...podmaňuje precíteným prednesom v speve a strhuje vytríbenou, presvedčivou hrou." (Hlas ľudu, 19.10.1947).

Nikto netušil, že toto bude posledné vystúpenie herečky, ktorej vedenie divadla tak vychádzalo v ústrety a publikom zahrnovalo toľkou priazňou. "Svojvoľne sa rozhodla nepracovať ďalej na javisku SD," stroho oznámil Hlas ľudu 7.12.1947.

Sulanová sa vrátila do Prahy sama, na umeleckú dráhu už nepomýšľala. Znovu sa vydala, priviedla na svet syna Aleša, ale ani zväzok s dávnou študentskou láskou dlho nevydržal. Nasledoval tretí (manžel sa volal Novák práve tak ako jeho predchodca), v ktorom síce, pripustila po rokoch, tiež nebola šťastná, jednako v ňom vydržala až do manželovej smrti, celé tri desiatky rokov.

Pracovala v družstve, kde šili modely, neskôr nastúpila ako referentka vo Filmovom podniku Praha, tu poznávala film "z druhej strany". Potom sa odsťahovala do rodných južných Čiech, kde žila roky v ústraní a zabudnutí. Až po roku 1989 ju objavili médiá, keď náhle stúpol záujem o staršie české filmy, medzi nimi aj o trojicu tých, ktoré Zdenku Sulanovú vyniesli nakrátko na hviezdne nebo. Drobná a energická dáma si uchovala optimizmus, elán a životnú sviežosť, napríklad keď odovzdávala v ankete TýTý jednu z cien. "Bola to veľmi krásna a milá žena. Budem na ňu spomínať s láskou ako na svoje detstvo, lebo k nemu nerozlučne patrí," vyznáva sa J. Bohdalová.

Zdenka Sulanová zomrela 9. 8. 2004 ako 84-ročná v juhočeských Cerhoniciach, pochovali ju na lesnom cintoríne v Písku. Do Prešova sa už nedostala, nikomu z tunajšieho divadla nezišlo na um pozvať ju povedzme na oslavy daktorého jubilea.

Autor: Ľudovít PETRAŠKO

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.