rámci projektu kežmarského Občianskeho združenia (OZ) Komunita - miesto pre každého v spolupráci s organizáciou Heifer International začali chovať. Neskôr sa k nim pridalo pár nadšencov aj v susedných Rakúsoch. A po roku už chovatelia odovzdali prvé vlastnými rukami "vypiplané" mláďatá ďalším. Tak sa chov kôz v rómskych rodinách pod Tatrami začína udomácňovať.

Výmyselníci

Nápad na projekt Chov kôz v rómskych rodinách pod Tatrami sa rodil postupne. Pracovníci OZ hľadali spôsob, ako na jednej strane pomôcť rómskym rodinám vylepšiť si rodinný rozpočet, dať aspoň aký-taký základ dobrej výživy pre deti a zároveň naučiť členov rodín pracovným návykom a zodpovednosti. Keďže organizácia Heifer International, ktorá sa zameriava na boj proti hladu, má už za sebou celý rad skúseností, dali hlavy dohromady a pod Tatry priviezli prvých 12 kôz. K nim potom v auguste pribudlo ďalších 31 a zo základného stáda vypiplali chovatelia zatiaľ 13 prírastkov. "Keďže príroda bola silnejšia, narodilo sa viac capkov, tak len päť mladých kôz mohlo putovať k ďalším chovateľom. Princíp projektu spočíva totiž v tom, že prví chovatelia boli obdarovaní a teraz sa musia vedieť s darom podeliť, teda to, čo odchovajú, darujú ďalším rodinám. Ďalšia pomoc už zvonku nepríde, ide aj o to, aby sa naučili navzájom si pomáhať," upresnila koordinátorka projektu Marta Kulíková. Dnes neľutuje, že sa do náročného "sústa" zahryzli, výsledky ukazujú, že to malo zmysel.

Začiatky

"Keď za nami prišli s otázkou, či nechceme chovať kozy, dlho sme nerozmýšľali. Kedysi náš otec choval kravy, vedel sa o ne postarať, tak sme si povedali, že to skúsime, aj keď sme vedeli, čo všetko to bude obnášať," povedal jeden z prvých chovateľov kôz v Stráňach pod Tatrami Jaroslav Mišalko. Všetci tí, ktorí prejavili záujem o chov kôz, sa museli aj seriózne pripraviť teda nachystať vhodné chlievy a pripraviť seno na dlhú zimu. Až potom mohli dostať kozy ako dar. Jedna koza potrebuje okolo 300 kíl kvalitného sena. To treba nakosiť, usušiť a dobre uskladniť, aby nenavlhlo. "Dostali sme dve kozy a jedného capa. Teraz nadojím tak štyri litre ráno a štyri večer," dodáva Jaroslav Mišalko. Jeho manželka Silvia tvrdí, že ich dvom deťom mlieko chutí. "Muž sa o kozy stará, od jari kosí lúky, aby bolo dosť sena na krmivo," chváli manželovo nasadenie. Občas prikúpia aj kŕmnu zmes, aby mali kozy dostatok výživy, a teda aj dobré mlieko. "Robíme z neho aj tvaroh, deťom však najviac chutí kakao," dodávajú chovatelia Mišalkovci. Ich prvé odchované mláďatá šli podľa žrebovania do rodiny Jaroslavovho brata.

Pochvala lekára

Koza nie je pod Tatrami práve najtypickejším zvieraťom. Je však jedno z najstarších domestifikovaných tvorov, nenáročné a veľmi rýchlo sa dokáže prispôsobiť. "Kozy, ktoré sme sem priviezli, si dokázali zvyknúť aj na miestnu horskú klímu a výšku. Nie sú s nimi problémy, sústavne kontrolujeme ich stav i to, ako sa o nich chovatelia starajú," uviedol veterinárny lekár Jozef Schwartz. S chovateľmi nemá zlé skúsenosti, len s niektorými treba vraj veľa trpezlivosti. "Chce to stále dokola opakovať niektoré fakty, ale oplatí sa to. Kozy pod Tatrami určite nehladujú, aj keď sa stalo, že počas vlaňajšej kalamity mnohým chovateľom víchrica rozfúkala zásoby sena, zvládli sme to," pochválil starostlivosť o kozy v Stráňach pod Tatrami veterinár.

Chovatelia

Jaroslav Badžo má päť detí. Už je to dávno, čo skončil poľnohospodársku školu, a potom pracoval na družstve pri jaloviciach. Dobre mu padli všetky teoretické múdrosti, ktoré mu kedysi v škole vtĺkali do hlavy. A zišlo sa veru oprášiť aj zabudnutú prax. Pri chove kôz sa mu to všetko zišlo. "Ráno a večer ich musím nakŕmiť a podojiť, inak veľa roboty s nimi nie je. Úžitok však áno, veď každé ráno deti vypijú všetko, čo nadojím. V lete dávali mlieka viac, teraz už len tak zo dva litre od jednej kozy," konštatuje Jaroslav Badžo, inak aj asistent sociálneho pracovníka v Stráňach pod Tatrami. Občas deťom urobí z kozieho mlieka aj tvaroh, a keď ho v lete budú dávať viac, chce sa naučiť postup pre prípravu syra.

Ľubkova Líza

Malý Ľubko Badžo má 11 rokov a medzi jeho kozích favoritov patrí Líza. Tak volá kozu, ktorú má spomedzi štyroch, o ktoré sa stará, najradšej. "Nikdy ma nekopla, otec ma naučil, ako sa okolo nej hýbať a ako dojiť, aj kŕmiť. Rád ju opatrujem, čistím, nebojím sa. Celé prázdniny som sa staral o kozy a teraz, keď treba chodiť do školy, to robím tak, že ich ráno opatrím, a potom zas večer, keď sa vrátim domov," zveruje sa malý chovateľ. Jeho najmladšiemu bratovi Jankovi vraj kozie mlieko pomohlo, odkedy ho pije, prestal chrápať. Na liečivú silu kozieho mlieka nedajú v Stráňach pod Tatrami dopustiť. Len sa opýtajte, komu pomohlo, a chovatelia vás hneď zasypú výpočtom mien i chorôb, ktoré zmizli. "Mojej vnučke sa napríklad úplne stratil exém, ale viem aj o iných, čo prestali kašľať, alebo ich prestal trápiť žalúdok," vymenúva Marta Badžová, ktorá sa stará o tri kozy.

Martine strasti

"Viac už nechcem, toto úplne stačí. Ani by ste neverili, čo ja som s nimi prežila. Napríklad táto čierna, tá mi utiekla hneď v prvý deň, keď sme ju priviezli. Behali sme za ňou až do Kežmarku a nemohli ju chytiť. Keď sme ju videli ležať, už sme si mysleli, že je mŕtva. Keby nás tak niekto videl, ako ju naháňame, to by bolo na Smiechoty," vďačne vykladá rodená rozprávačka Marta Badžová. Vraj s kozami prežila toľko dobrodružstiev, ako ani s vlastnými deťmi nie. "No len si zoberte také sviatky, bolo po Vianociach, chystali sme sa oslavovať Silvestra, ale naša koza išla rodiť. No čo to už bola za oslava? Dve malé kozľatá sa narodili, tak som bežala kúpiť fľašky a kŕmila som ich cez cumeľ, starala sa o ne, každú chvíľu k nim odskakovala, no k vlastným deťom som toľko nebehala, ako k tým kozám," dramaticky popisuje smutnú udalosť. Malé kozy totiž neprežili a krátko na to odišla "do kozieho neba" aj ich kozia mať. Zrejme ich pri pôrode priľahla a neskôr "pošla od smútku". "Čo som sa ja naplakala, všetci, celá rodina sme slzy prelievali," dodáva pani Marta. S chovom kôz jej pomáha dcéra aj vnuci, zať sa zase postará o zásoby sena. "Ja by som sa s tými kozami aj o posledné podelila, len toho mlieka keby bolo viac. A úplne najviac by som sa potešila, keby som mohla chovať ešte aj svinky," dodáva starostlivá gazdiná. V Stráňach pod Tatrami sa tak kozy dostali do dobrých rúk.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.