umenie a bojovníka, ktorý sa zaúčal v budhistickom kláštore, kickboxera Jean-Clauda van Damma. Väčšina z uvedeného má ku skutočnému budhizmu síce poriadne ďaleko, no pravdou ostáva, že sa mnísi zaúčajú do tajov budhizmu pomerne mladí. Prečo sa mladý muž rozhodne stať mníchom, zriekne sa svetských pôžitkov, vycestuje do neznámej krajiny, ktorej reč neovláda, prijme život askétu a venuje sa meditáciám, charite a učeniu Budhu, je pre mnohých záhadou. Svoje o tom vie Andrej Šimon. Má 31 rokov, je absolventom Technickej univerzity v Košiciach, pochádza z Nižnej Slanej v Rožňavskom okrese a je budhistickým mníchom pôsobiacim v Malajzii.
"Moje rozhodnutie stať sa mníchom neprišlo zo dňa na deň. Predchádzalo mu niekoľkoročné cestovanie po svete a spoznávanie mnohých kultúr, náboženstiev a snaha nájsť šťastie, pohodu i porozumenie, potom, čo som sa potýkal z vnútornými i vonkajšími konfliktmi," rozhovoril sa Lompi - Andrej, ktorý prijal budhistické meno Tharuvanso (mladý mních).
Odpovede na otázky nemohol nájsť nikde a Slovensko začalo byť mladému mužovi malé. Vycestoval preto najprv do Škótska a iných krajín Európy. Po európskych krajinách nasledoval Blízky východ, Izrael, židovská kultúra, zvyky a náboženstvo. Pri svojich potulkách svetom zablúdil Andrej do arabských krajín, vnikal do učenia koránu, no stále nemal "dušu na pokoji". Nepokojné srdce priviedlo mladého muža napokon do Indie, no ani tam ešte netušil, že svoj život zasvätí učeniu najvyššieho. "Do Himalájí ma priviedla krása hôr a záujem o meditácie a praktiky v tibetských kláštoroch. Cítil som, že to je tá cesta k vnútornému pokoju, pohode a porozumeniu samému sebe," hovorí vyštudovaný technik, ktorý sa na cestu za poznaním zbalil len štyri dni po promóciách. "Cestou do Indie som spoznal zvyky Iránčanov, Pakistancov, samozrejme pokiaľ to oni dovolili. Iránčania boli k cudzincom veľmi ustretoví, no musel som rešpektovať ich tradície a nesmel som byť Američan či Žid. Tam som pochopil, že Korán je sám osebe veľmi ústretový, no niektoré skupiny ľudí ho zneužívajú na svoje vlastné ciele," myslí si mních Lompi, ktorý si veľmi rýchlo osvojil jazyk tej-ktorej krajiny.
MEDZITITUL: Drezúra a čistenie toaliet sa nekonali
Náročné na jazyky to začalo byť až v Pakistane a Indii. Na pakistanských hraniciach sa Andrej dostal do Zlatého chrámu zvaného Amritsar, v ktorom sa čo-to naučil o sikšskom náboženstve. Jeho kroky potom smerovali do indickej oblasti Ladakh, ktorá sídli na východ od oblasti Kašmír. "V Indii je počas monzúnov strašne vlhko a horúco. Monzúnové oblaky sa však cez Himaláje ďalej na sever nedostanú, a tak je v oblasti Ladaku sucho a príjemne chladno," spomína na podnebie krajiny, v ktorej stojí najstarší budhistický kláštor. "Chcel som v ňom ostať jednu noc. Bol som zvedavý na to, či je tam taká drezúra, ako som to poznal doma z filmov, či ma prijmú, či mi dajú čistiť záchody a podobne. Na to, aby sa človek - turista dostal do kláštora, musel pred ním čakať aj týždeň. A toľko času som vtedy nemal," hovorí s úsmevom. Napriek tomu však poslúchol pokyny troch starých mníchov, ktorí pred kláštorom odriekali svoje tradičné mantry (modlitby) a vošiel do kláštora. Tam sa ho ujal starý mních, ponúkol mu večeru i lôžko na noc. Andrej ostal v kláštore dva dni, záchody ani drezúru nezažil a keď si oddýchol, pokračoval ďalej. Horskými priechodmi v Himalájach prechádzal 52 dní, stretával miestnych, zriedka turistov, mníchov i učiteľov, a začal sa viac zaujímať o budhizmus.
Indickú časť Himalájí vystriedal Nepál, ďalší mnísi aj učitelia, potom prišiel na rad základný tábor pod Mont Everestom. Koncom roka 1999 zakotvil v Bodhgaya. "Cestou som stretol množstvo mníchov, ale do tajov meditácie ma nikto nevedel zasvätiť. No Bodhgaya je zvláštne miesto. Tu Budha počas svojej askézy dosiahol úplné osvietenie. Je tu veľa chrámov a kláštorov. To miesto bolo nabité duchovnom, a tak som tam ostal sedem dní. Vtedy tam tibetský majster začínal 10-dňový meditačný kurz, a tak som ostal. Keď som chcel ísť ďalej, moje cesty zahatal príchod Dalajlámu, nuž som ostal aj na jeho učenie. V kláštore som prežil Vianoce i Nový rok. Prijal som Budhovo učenie, základný úvod do meditácie, naučil som sa umeniu mantry, ako usmerniť svoju myseľ, i všetky potrebné rituály."
Potom začal meditácie praktikovať už sám. V kláštore začala aj jeho príprava na budhistu a prijal útočisko v Troch klenotoch, ktoré predstavujú Budhu ako učiteľa, Dharmy ako učenie a Sanghu ako spoločnosť majstrov. So svojím učiteľom sa stretol už len raz. Cestovateľské víza ho prinútili vrátiť sa na čas do rodnej krajiny, no dlho tu nevydržal. "Vrátil som sa a pri prechádzaní z Thajska do Malajzie som stretol svojho terajšieho učiteľa. Ešte som nebol mníchom, no usilovne som študoval a praktikoval učenie Budhovo."
MEDZITITUL: Dotknúť sa ženy je pre mnícha hriechom
Koncom novembra 2001 v južnom Thajsku v meste Jala bol mladý, vysokoškolský vzdelaný Slovák ordinovaný za budhistického mnícha. Ostal so svojím učiteľom v horách, v prístrešku, vysekanom do skalného previsu. Tam pobudli niekoľko mesiacov, a potom sa spolu pobrali do Malajzie. V oblasti Pinang pôsobí dodnes. Budhovo učenie však praktikuje aj v Kuala Lumpure, v chráme postavenom v palmovom háji.
Život mnícha je o odriekaní, modlitbách i meditácii. Jedia to, čo im tamojší ľudia dajú ako milodary, ich odev je tiež darovaný a všetky náklady hradia z toho, čo mnísi dostanú od ľudí. Mníšsky život zahŕňa aj charitu. Keď dostanú jedlo, nechajú si pre seba len to, čo potrebujú a zvyšok rozdajú chudobným. Hlavnou požívatinou je ryža. Tú vo veľkej miere rozdávajú chudobným na vidieku, pre ktorých sociálna pomoc, ako ju poznáme u nás, neexistuje. "Milodary spravuje učiteľ. Nie vždy sú milodary peniaze. Keď potrebujeme niekam ísť, ako napríklad teraz ja domov, dostanem letenku, a všetko ostatné, čo na cestu domov potrebujem," hovorí Andrej žijúci v jednoduchých podmienkach, bez vymožeností modernej technológie, i bez toho, aby ho v živote sprevádzala jemnejšia polovička. Ženy sú v živote mnícha tabu. Žiadnej sa nesmie dotknúť, fyzický kontakt sa trestá. Dotyk ruky napríklad pri zoznámení odmietne zdvorilým gestom, pri ktorom zopne dlane a skloní nad ne hlavu. "Na ochranu pred dotykmi používame toto rúcho. Omotáme si ho okolo dlaní a dáme, alebo prijmeme tak dar," ukazuje mních Lompi.
Nehody sa síce stávajú, napríklad na letisku, v autobuse, ale nie je za nimi ukrytý žiaden zámer. "Mama si nemohla zvyknúť na to, že sa ma nesmie dotýkať, ale už to vie, už je to v poriadku," usmieva sa. Ľudia v rodnej dedine reagujú na mnícha, v ktorom spoznávajú Andreja, rôzne. Tí, ktorí ho poznali od detstva mu tykajú a on tyká im. Napriek odlišnej kultúre, nechodí ani doma v Nižnej Slanej oblečený ináč, ako v rúchu tehlovej farby. Pás látky má neuveriteľne náročným spôsobom obmotaný okolo tela, rúk i nôh. Vytvára tak dojem dokonale ušitého plášťa. Pravidelne v deň pred splnom Mesiaca si mladý mních oholí bradu, hlavu i obočie. "Takto sa dobrovoľne vzdávame ozdoby, ktorá je pre praktikujúceho mnícha rovnakým rozptyľovaním ako ozdoby v podobe náramkov, prsteňov a iných vecí. Dáva mi to väčšiu sústredenosť na štúdium a meditácie."
MEDZITITUL: Radšej mních ako narkoman
A čo na život svojho syna hovoria rodičia? Sú radi, že je "v pohode". "Andrej prežil búrlivý život vysokoškoláka. Budhizmus mi tiež nešiel do hlavy, no prijal som jeho rozhodnutie po tom, čo mi povedal: Oco, bol by si radšej, keby som bol ožran a narkoman? Toto ma presvedčilo, že cesta, ktorú si náš Andrej vybral, je správna," uzavrel príbeh svojho syna otec Šimon.
V Budhovom učení našiel Andrej podľa svojich slov kľúč k pochopeniu utrpenia a ich príčin a aj cesty k šťastiu a harmónii. Jednak k vlastnej, k harmónii s okolím i spoločnosťou, v ktorej žije. Tou cestou je možnosť postaviť sa tvárou v tvár utrpeniu i starostiam a pozorovať ich pokojne. "Uvítam šťastie i napätie tým, že ich prijmem také, aké sú. Nič neodsúvam, ani sa k ničomu neviažem. Nechám to byť. Oslobodiť sa a byť voľný. Nech sú všetky cítiace bytosti šťastné."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
