Nie nadarmo sa o nej hovorí ako o herečke s najsmutnejšími očami a najkrajším úsmevom. Možno sa v jej očiach zračia prežité ťažkosti a v úsmeve radosť z toho, že sa so všetkými životnými prekážkami popasovala. Ani boj s ťažkou chorobou ju totiž nezložil na kolená, naopak preskúšal jej silu a chuť bojovať. Teraz má opäť dostatok síl i na to, aby za svojimi divákmi a priaznivcami jazdila po celom bývalom Česko-Slovensku. S Vlastimilom Harapesom, s ktorým si pred rokmi zahrala vo filme Den pro mou lásku, pricestovala aj do Košíc, kde sa predstavila ako Sarah Bernhardtová. Ešte prv, než sa postavila na košické divadelné dosky, stretli sme sa v jej šatni na rozhovor.

Po filme Den pro mou lásku ste s V. Harapesom boli vyhlásení za jeden z najkrajších hereckých párov. Potom ste sa viac ako dvadsať rokov vôbec nestretli...

- Každý sme šli inou cestou... Ja som ho sledovala, ale mala som svoj život, ktorý šiel celkom iným smerom. Potom sme sa náhodou stretli. Za ten čas sme, samozrejme, obaja pokročili. Pôvodne sme si mysleli, že nadviažeme na ten film, že by sa mohlo natočiť pokračovanie, ale to by už nebolo dobré. A potom sme dostali ponuku tejto hry, ktorá sa nám obom zapáčila.

Vraj ste si už vtedy pri natáčaní veľmi dobre rozumeli. Je to aj dnes rovnaké?

- My sme, samozrejme, každý iný, ale myslím, že dôležitý je prenos energie medzi ľuďmi. A ten je medzi nami stále taký, ako kedysi.

Veríte v osudové stretnutia?

- Verím. Aj v tomto prípade si vravím, že asi to tak malo byť, keď sme sa stretli po 20 rokoch. Preto som toto naše stretnutie chcela nejakým spôsobom zužitkovať.

Ste fatalistka?

- Áno. Verím nielen na osudové stretnutia, ale aj na osud. Ale len do istej miery. Človek sa celkom na osud nemôže spoliehať, hoci verím, že sú veci, ktoré sa musia stať, aby človeka ovplyvnili a posunuli.

Osud nám uštedrí ranu, aby z nás urobil lepšieho človeka?

- Áno.

Ako ste to prežívali, keď vás osud skúšal jednou z najťažších foriem - vážnou chorobou?

- Človek v tej chvíli bojuje, bojuje a bojuje. Niekedy má pocit, že to nie je nič platné, ale potom príde chvíľa, keď si uvedomíte, že vás osud postavil pred prekážku, aby ste si niečo uvedomili a niečo zmenili.

Čo ste zmenili vy?

- Je to veľký zážitok a pokiaľ ho človek prežije, ďakuje osudu za to, že sa s tým mohol pobiť. Aspoň u mňa to tak bolo, pretože v takej chvíli sa človek spozná, zistí, aké má sily, kto je... Všetko si totiž vtedy musíte utriediť a neviete, či sa dožijete rána. Vtedy žije človek veľmi naplno a neuveriteľne poctivo. Neexistujú žiadne ospravedlnenia, veci sa pomenúvajú pravými menami, na nič sa nevyhovárate. Je to veľmi užitočná skúsenosť. Potom sa síce človek čiastočne dostane do starých koľají, ale je dobré uchovať si tento pocit a túto skúsenosť.

Utriedili sa vám v tom období nejako vaše hodnoty?

- Nemôžem povedať, že by som zmenila rebríček hodnôt, ale pomenovala som si niektoré vlastné chyby. Človek vtedy do značnej miery spozná, čo bolo dobré, čo zlé a vie sa s tým vyrovnať.

Čo vám v krízových chvíľach najviac pomohlo?

- Všetko možné. Môj syn, to, že som hľadala nejakú vieru, ale aj fakt, že som mala veľkú dôveru v svojho lekára. To sú veľmi dôležité veci. Viete, ťažko povedať, čo všetko je moje pričinenie a čo iba osud, že to napokon takto dobre dopadlo. Ale pomáhalo mi tiež, že som veľa čítala, chcela som sa o tej chorobe čo najviac dozvedieť, aby som vedela, či a ako sa s ňou môžem pobiť. Tých vecí teda bolo veľa. Ale myslím, že nakoniec z toho ostanú tie základné veci - pozitívne myslenie a viera. To je veľmi dôležité.

Viera v čo?

- Možno je to túžba alebo potreba žiť.

Prečo ste chceli žiť? Čo bola hlavná motivácia?

- Samozrejme, že ňou bol aj môj syn. Ale vedela som, že aj keby som to nevydržala, tak sa nevzdám. Preto som sa tak bila - povedala som si, že sa nenechám zraziť na kolená. Neviem to veľmi vysvetliť. Nie je to vec rozumu, je to strašný pud sebazáchovy, nejaká sila, ktorú odrazu v sebe objavíte.

Aký ste mali potom pocit, keď ste sa dozvedeli, že ste nad tým zvíťazili?

- Človek je potom strašne pokorný, vďačný za to, že má život ešte predĺžený. Chce žiť. Asi preto, že sme tu len raz. Neviem...

Veríte, že sme tu len raz?

- Neviem. Tieto veci ma vždy zaujímali... Ale v tejto podobe som tu iba raz, tak budem bojovať...

Vy ste sa cez knihu, ktorú ste dostali od rodičov, dostali k východným filozofiám. Zaoberáte sa tým ešte?

- Vždy ma to priťahovalo. V tom období to ešte bolo u nás neznáme územie, pretože také knihy sa tu vôbec nepublikovali. Verše indického básníka Thákura, s ktorým som sa stretla ako mladučká, mi k tomu pootvorili cestu. Potom som mala možnosť točiť v Japonsku a tam som sa stretla s iným myslením. Veľmi ma to bavilo. Východná časť sveta a iné náboženstvá v kombinácii s naším prístupom k svetu boli pre mňa veľmi užitočné. Keď sa to prelína, človek si hľadá svoju vlastnú cestu k Bohu.

Východná kultúra je menej konzumná, ako naša spoločnosť. Nebolí vás, že sa najmä v poslednom období merajú aj divadelné predstavenia viac mierou možného zisku, ako kvalitou?

- Ekonomický tlak je veľký, takže aj ľudia, ktorí predtým robili veci na úrovni, sa musia nejako živiť a sami vravia, že zoberú hocičo. Je to smutné. Ja osobne s tým mám problém, pretože sa neviem zlomiť, aby som tiež zarábala peniaze a nestratila pritom svoju latku. Nechcem sa totiž lámať. No tým pádom ma menej vidieť, pretože sa málo točí a navyše v určitom veku už nie je toľko úloh. Má to svoje riziká, ale je na každom, ako sa rozhodne.

Ako sa teda žije teraz hercovi, ktorý nechce podliezať svoju latku?

- Sú veci, ktoré si uvedomujem, že by som nemohla robiť a ani ich nerobím, tak mám menej práce. Ale človek si musí povedať, čo je preňho dôležitejšie. Hľadám si aj iné cesty, napr. túto zájazdovku, ktorá mi robí veľkú radosť. A som aj v angažmán vo Vinohradskom divadle. Ale seriály, ktoré sa teraz točia, na to nemôžem pristúpiť kvôli spôsobu, akým sa to robí. Príde mi totiž nefér, že sa to píše za pochodu, človek nevie začiatok, koniec, takže na tom nemôže pracovať. Zatiaľ tomu teda odolávam, hoci viem, že to všetci pozerajú a herci to robia, pretože potrebujú zarobiť. Je to ťažké.

Nepochybovali ste niekedy, či môžete byť v tejto profesii šťastná?

- Určite sú chvíle, keď si človek povie, že by s tým najradšej sekol a robil niečo iné. Ale myslím, že keď má človek nejaké poslanie, tak to má robiť a vydržať.

Beriete svoju prácu ako poslanie?

- Viem, že je to veľkohubé slovo, ale beriem to ako poslanie. Práve preto nechcem dávať zlý príklad.

Pomohlo toto poslanie niekedy aj vám?

- Skôr sa mi stalo, že sa mi ľudia poďakovali za môj názor a postoj k veci. A to ma veľmi potešilo. Mám totiž určité predstavy o živote a človeku a myslím, že sú pomerne čisté. Preto som chcela odovzdávať krásne veci a nie hnusné. Chcela som touto cestou vždy ľuďom ukazovať nejaké svetielko.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Domov na kocúrika a tiež na chalupu, na ktorú chodím, kým ešte nie je celkom zima. Tam načerpávam silu.

Kde si okrem chalupy dobíjate baterky?

- Rada chodím do kina, do divadla pozrieť sa na kolegov...

Podľa rôznych ankiet v časopisoch ste po Libuši Šafránkovej druhá najkrajšia Češka. Čo pre svoju krásu robíte? Alebo je to odraz vášho vnútra?

- Neviem to veľmi zhodnotiť, pretože ja sa, samozrejme, nevidím tak, ako ma vidia iní. No ja som nikdy pre svoj zovňajšok nič nerobila. Práve preto, že viem, že sú to veci, ktoré vychádzajú z vnútra. Je to o tom, čo človek vyžaruje. Nič zvláštne nerobím. Normálne starnem.

A ako s tým starnutím vyrovnávate?

- No nie je to ľahké. (Smiech) Ak by som tvrdila opak, klamala by som.

Rozmýšľali ste niekedy, čo by ste boli ochotná urobiť preto, aby ste vyzerali mladšie?

- Do istej chvíle má človek veľkú ctižiadosť. Ale potom zistí, že keď nechá čas plynúť, neznásilňuje ho, že ho to veľmi oslobodí, pretože sa dostávate do inej kategórie. Zistíte, že sú iné dôležité, podstatnejšie, hlbšie veci a naraz vás to oslobodí a nemusíte myslieť na to, či ste najkrajšia alebo druhá najkrajšia. (Smiech)

O čom snívate?

- V noci? (Smiech)

Nie.

- Som rada, keď sa mi podarí tak ako nedávno ísť k moru. To bol môj sen asi dva dni a uskutočnila som ho. Urobilo sa mi nečakané voľno, tak som odišla.

Ste spontánna v rozhodovaní?

- Čo sa týka dovolenky, áno.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.