každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
PRÁČKA
Pranie má napodiv v dejinách dosť významné postavenie. Súvisí s osobnou hygienou a spoločenským postavením v danej dobe. Veď ako by si ľudia mohli vážiť svojich panovníkov, mešťanov a šľachtu, ak by ich šaty neboli čisto vyprané. Pranie je súčasťou ľudskej kultúry ako hovorené slovo a písanie.
Zmienky o praní nachádzame už v najstarších historických dobách. Z čias starého Egypta 3000 rokov pred n. l. sa zachovala kresba znázorňujúca celý priebeh prania. Pralo sa nohami. Dve nohy vo vode boli v staroegyptskom písme znakom prania. V tejto starovekej ríši mávali dokonca "hlavného majstra prania" a "hlavného bieliča bielizne". A čo je najzaujímavejšie, právali dokonca aj muži.
Staroveký Rím pokračoval v egyptskej práčskej tradícii. Kultúra očisty a pranie sa dostali na najvyššiu priečku spoločenskej hodnoty. V Ríme jestvovali verejné práčovne, niečo na spôsob dnešných čistiarní. Ak sa patricijovi zdalo, že nemá dosť čistú tógu, za určitý poplatok ho zbavili starostí. Udržiavanie čistoty sa týkalo aj rímskej armády. Zabezpečovala sa tým disciplína légií.
Verejné práčovne ako prejav vyšších nárokov na hygienu sa opäť spomínajú až v 16. stor. Vznikali v kláštoroch. Neskôr sa preslávili holandské práčovne, kam posielali prať svoju bielizeň urodzené dámy z celej strednej Európy. V týchto práčovniach sa pralo zásadne bez práčok a ručne. Bola to veľmi namáhavá práca, ktorú vykonávali tisíce a tisíce žien za nízku mzdu a v domácnosti z nutnosti. Základná technika prania v čistej vode a rukami sa však neveľmi prispôsobovala zmenám v stúpajúcich nárokoch na hygienu. Po objavení mydla sa nečistoty rýchlejšie rozpúšťali, čo skracovalo a uľahčovalo prácu pri praní. Mydlo poznali už Sumeri, potom Egypťania, po nich Rimania. Spočiatku ho používali skôr na liečebné účely, pretože ho varili z rozličných rastlín a prímesí. Rimania ho dlho používali ako pomádu na vlasy. V podobe pracieho prostriedku je mydlo známe v Európe od 12. storočia, keď sa začalo šíriť zo Španielska.
Postupom času sa zistilo, že výborná na pranie je dažďová voda. Zachytávali ju a namáčali do nej bielizeň. "Technickými" pomocníkmi boli ďalej slnko a vzduch, v tej dobe prirodzené sušičky a bielidlá. Namáhavú prácu trochu uľahčil piest, drevený nástroj lopatkovitého tvaru a stolica. Neskôr pribudla rumpľa, vlnitý plech v drevenom ráme. Prať všetko v rukách však už nástupom osvietenstva v 18. stor. bolo naďalej nemožné. A tak Angličan Stender roku 1750 zostrojil prvú mechanickú práčku na pranie. Zdokonalil ju roku 1764 Schäffer z Rezna. Okolo roku 1790 skonštruoval Angličan Beetham práčku perúcu na tlakovom princípe.
Prvé mechanické práčky z polovice 18. stor. až do nástupu pary v 19. stor. napodobňovali pohyby rúk pri praní na rumpli. Roztáčali sa kľukou a boli umiestnené v koryte alebo v uzamykateľnom plechovom bubne. Vírivý pohyb obstarávali výkyvné ramená a drevené lopatky. Ujali sa najmä v nemocniciach, v hoteloch a vo verejných práčovniach. Boli vo veľkej obľube v USA a v Anglicku. Ich prudký rozvoj nastal až s používaním pary ako pohonnej látky. Ešte stále to však neboli ideálni pomocníci do domácnosti. Kvôli veľkosti a spotrebe pary sa najviac uplatnili vo verejných práčovniach.
Zriedkavo používané domáce mechanické práčky tých čias sa neveľmi líšili od priekopníckych z konca 18. stor. Najpoužívanejšie boli bubnové od Jamesa Kinga patentované roku 1851 a upravené so žmýkačkou z roku 1870. Prvú odstredivku na žmýkanie bielizne, aká sa v princípe používa dodnes, si dal patentovať už roku 1820 Angličan J. Shoffield. Jej plné uplatnenie však bolo možné až dôsledným zavedením elektrifikácie. Vznikli kombinované práčky so žmýkačkou určené výhradne pre domáce potreby.
V domácnostiach na prelome 19. - 20. stor. sa však ešte stále pralo skôr ručne alebo za pomoci jednoduchých práčok bubnových. Jedným z neprekonateľných ručných pracích strojov, ako oznamoval reklamný pútač vo všetkých rakúsko-uhorských novinách, bola česká práčka IDEÁL z roku 1905 ocenená šiestimi zlatými medailami na výstavách. Pochvalné listy používateľov týchto práčok sa predbiehali v ospevovaní jej kvality. Dokonca aj farár Mons. Jozef Kubíček zo Všechotíc si v dobovej tlači pochvaľuje, že: "Zavedením ručného pracieho stroja IDEÁL sú ľudia po praní srdečnejší a viac sústredení na plnenie si ďalších domácich a náboženských povinností." V tom čase boli v USA bežné elektrické práčky, ktoré sa rýchlo dostali do Európy. Veľmi populárne boli najmä v Holandsku a v Nemecku. Najväčšie rozšírenie spolu s chladničkami zaznamenali práčky až po druhej svetovej vojne.
Najnovšie typy práčok už celkom odstraňujú pôvodnú otročinu a ešte väčšmi šetria čas. Predpierajú, perú, žmýkajú a sušia. Nie je však isté, či sú potom ich užívatelia viac sústredení na plnenie si iných domácich a bohoľubých povinností, ako to bolo r. 1905 vo Všechoticiach, alebo či len neplytvajú ušetrené hodiny "iným" ničnerobením.
Štefan LAZORIŠÁK
Podľa zdrojov * spracoval Štefan Lazorišák
* L. Švihran: Nenápadní spoločníci, A. Hoch: Stručné dejiny techniky a vynálezov
NOVA POHODA/Uzitocni pomocnici/13_pracka/
washer + washing
Autor: Hovädzia polievka s hubami
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
