vám už zrejme vysvetľovať netreba. Padla mi sánka a v žalúdku som cítila zvláštne chvenie. Lietadlá, ktoré sa mi stále zdali príliš vzdialené, nešťastia, ktoré sa odohrali stovky a stovky kilometrov od Košíc. Ako som si vždy hovorila: "To sa tu predsa stať nemôže." A predsa len môže. Iba kúsok od domova, iba kúsok od rodín, a zároveň tak ďaleko. Ľudia, ktorých som v živote nevidela, vojaci, o ktorých som iba sem-tam niečo začula. A napriek tomu ma to nejakým spôsobom zabolelo. Psychika človeka je zvláštna. Stane sa niečo, čo sa vás prakticky vôbec netýka, a predsa vám je to ľúto. Neviete ten pocit premôcť, nemôžete len tak mávnuť rukou a opäť sa usmievať. Stále vás niečo vnútri trápi. Uvedomíte si, aký je váš život krásny a takisto, že sa aj tak raz skončí smrťou. Pred očami sa mi na jednej strane premietli všetky moje banálne problémy a na druhej strane hŕba mŕtvych krvavých tiel, ktoré boli ešte prednedávnom plné života. Zrazu som sa cítila ako totálny egoista...
K práci vojaka patrí aj riziko smrti a zrejme si každý jeden uvedomuje, že sa už možno nevráti. Vydržali to však v Kosove a predsa museli zomrieť. Na palube lietadla, ktoré pre nich znamenalo návrat domov. Nie je to ironické? V takýchto chvíľach si človek uvedomuje, aký je život nevyspytateľný a plný prekvapení, šokov, nešťastí, hrôz... Doma na nich čakali rodiny, manželky, deti. A už sa ich nedočkajú. Prídu uložení v truhle ako "darček" štvrtka 19. januára, ktorý nechcel priniesť úsmev a radosť na tváre príbuzných. Tento deň priniesol slzy a smútok... Zapísal sa do histórie veľkými čiernymi písmenami, ktoré nikdy nezmiznú. Bohužiaľ...
Autor: zuzu
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
