ďalšia.
Nedá sa vylúčiť, že za vznik a existenciu dračích hrdinov, objavujúcich sa v rozprávkach, legendách a mýtoch, boli zodpovedné aj zvieratá, ktoré vyhynuli. Mohol to byť dnes už neznámy tvor objavený v jaskynnej oblasti Monte Gargano v juhovýchodnom Taliansku. Volal sa mnohorožec. Mal päť rohov, ktoré vytvárali ružicu a ostré horné špičiaky, čo ho mali chrániť proti dravým vtákom. Vyhynul, keď sa jeho teritórium vytvárajúce ostrov v mladších treťohorách, spojilo na začiatku štvrtohôr s pevninou.
Na vznik legiend o drakoch mohli mať vplyv aj dinosaury (v preklade tento názov znamená "hrozný plaz, hrozný jašter) aj potom, keď vyhynuli, ale zachoval sa ich popis v niektorých častiach sveta. Alebo ľudia našli ich zachovalé zvyšky. O drakoch, ktorí lietajú, rozprával už grécky učenec Herodotos a tvrdil, že na územie pri dolnoegyptskom meste Butó sa vždy na jar pokúšali dostať z Arábie lietajúci hadi, ale vtáky ibisy ich vždy premohli. Herodotos tvrdil, že on sám videl na vlastné oči roklinu plnú kostrových pozostatkov. Novodobí vedci na podklade tejto Herodotovej zmienky spomínanú roklinu prehľadali a našli v nej väčšinou pozostatky krokodílov. Niektoré pozostatky kostí patrili dvom druhom dnes už vyhynutých veľkých hadov. Doposiaľ sa nevysvetlilo, prečo slávny grécky učenec hovoril o lietajúcich drakoch. Dá sa to vysvetliť aj tým, že ľudia, ktorí informovali Herodota, pridali aj niečo navyše zo svojej fantázie. Alebo do roklín mohli nejaké enormne veľké vtáky prinášať pre svoje mláďatá krokodílov ako potravu. Zo skutočného reálneho sveta pochádza vysvetlenie, že lietajúce draky boli vlastne netopiere. Podobne ale mohli vojsť draky do literatúry vďaka stromovému hadovi, ktorý žije v Indonézii a na Filipínach. Volá sa "borgia zlatá" a lieta tak, že napne telo, do bokov roztiahne rebrá a zo šupín na bruchu sa vytvorí plytký žliabok, ktorý má funkciu akéhosi padáka. Tento had sa síce volá lietajúci had, ale viac než o skutočné lietanie ide o skoky.
Ďalším inšpirujúcim tvorom by mohol byť indoaustrálsky dráčik lietavý, neveľký stromový jašter, žijúci v Malajzii, Indonézii, na Filipínach a ktorý sa rád zdržiava na kôre, kam nie je vidieť. Tam sedí. V prípade potreby mu "narastú" krídla, pomocou ktorých sa prepraví na vzdialenosť asi 11 metrov. K papierovému drakovi prirovnávajú letuchu filipínsku, ktorá má všetky štyri končatiny spojené kožovitým záhybom, umožňujúcim jej prelietavať zo stromu na strom.
Za mýtus o lietajúcich drakoch mohli podľa vedcov aj tzv. lietajúce veveričky, alebo poletuchy. Je ich vraj asi tridsať druhov. Najväčšia meria asi 100 cm, najmenšia je ako myš.
Novodobou záhadou je lietajúci drak z Afriky. Domorodci z Namíbie hovoria, že sa mu práve u nich zapáčilo, čo sa ale nepáči im, lebo sa živí ich pštrosmi. Podľa nich má pretiahnutú zobákovitú tlamu, dlhý krk a krídla v rozpätí asi deväť metrov. Dokáže dostať do svojho žalúdka aj veľké uhynuté zvieratá, ako je napr. slon. Vedci tohto podivného tvora hľadali, ale na miestach, kde by mal žiť, našli iba zvyšky pštrosa. Podľa expertov by ho tam nedokázali prepraviť ani supy.
Draky v mýtoch prežívali ešte v stredoveku, ale na jeho sklonku sa už začali ozývať prví kritici. Napr. spisy prírodovedcov zo 16. storočia Konrada Gesnera a Ulyssa Aldrovandiho naznačujú, že ich autori neverili v existenciu drakov Gesner v knihe "História živočíchov" popisoval viachlavého draka a uviedol, že taký žil v severnej Afrike pri meste Derna a v staroveku bol postrachom miestneho obyvateľstva až dovtedy, keď ho aj napriek jeho šikovnosti zneškodnil bájny Herakles. Súčasne ale dodal, že ide len o povesti. Kde sa vzali lietajúce draky? To je hádanka pre vedcov, ktorú sa možno nepodarí tak skoro vyriešiť. Drakov bolo v literatúre plno, dostali sa do erbov, na zástavy, do názvov rytierskych rádov. Draky figurovali aj v boji proti pohanom, draka zabíja svätý Juraj, čo je znázornené aj na obrazoch a plastikách. Je aj na hlavnom oltári sv. Juraja v r. k. kostole v Spišskej Sobote.
Pred rokom sme uverejnili v Korzári na strane histórie článok prof. O. R. Halagu, DrSc. h. c. pod titulom "Košice proti vojne drakov". V ňom sa okrem iného píše v tom, že na boj proti inovercom a pohanom vznikali špeciálne rády a že patrónom rytierskych rádov a bojovníkov za "ušľachtilé ciele" zabíjania bol sv. Juraj, ktorého zobrazovali, ako odtína hlavy porazenému drakovi - šarkanovi a že drak - šarkan sa stal symbolom aj tajných združení mocipánov. Zmieňuje sa o tom, že prvé v Uhorsku zachované štatúty "Bratov sv. Juraja" sú z roku 1326 a že Rád bratov draka existoval v Uhorsku už koncom 14. storočia, hoci zakladaciu listinu dostal od kráľa Žigmunda až v roku 1408. Podľa tejto mal za úlohu šíriť vieru, bojovať proti pohanom, najmä Turkom. Členov viazal sľub, že zachovajú "pravé a čisté bratstvo", že si spory vyriešia pred kráľom. Podľa prof. Halagu do 80. rokov 20. storočia sa vedelo len o celouhorskom Dračom ráde, a že cisár Žigmund ho r. 1418 napodobnil aj v rímsko-nemeckej ríši. Nikto nevedel, že nápodoba bratstva drakov vznikla aj na tzv. "reformu" v kupeckej metropole Košice, ani to, ako vznik a zánik bratstva súvisel s osudným prelomom križiakov pri Grünwalde a Taunenbergu s uzmierením cisára s Poľskom a žalobou Spiša i celouhorským monopolom Košíc na barchet. Tieto svoje objavy publikoval prof. Halaga v medzinárodných edíciách v Ríme, Trieri, v ČSAV Praha, lebo za čias normalizácie to mal od straníckych orgánov KSS zakázané. Zoznam členov košickej nápodoby dračích bratov je v Debrecíne.
O drakoch, nielen lietajúcich ale chŕliacich oheň a vodu, v ktorej by sa mohli uvariť ryby, by sa dalo ešte veľa zistiť a napísať, zatiaľ aspoň táto informácia, dúfam, postačí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
