nová informácia. Gýčom prvej triedy, takrečeno umeleckým, sa uviedol Mikuláš Dzurinda.

Kým minister kultúry zápasil na otvorenej scéne za uznesenie vlády, ktorej je on sám premiérom, Dzurinda sa pekne potichu za jeho chrbtom dohodol o zrušení tohto uznesenia. Kým Tóth, opustený všetkými médiami i politickými spojencami, viedol márny boj s majiteľmi známych tvárí o riešenie, ktoré kedysi odhlasoval aj sám Dzurinda, milý premiér nespokojencom z národného divadla už kedysi v decembri sľúbil, že im vyhovie. A nechal svojho ministra variť sa v šťave - nech len pekne krváca. A brániť kótu, o ktorej on sám - Dzurinda - vedel, že je stratená.

Predvčerom sa stretol s umelcami, aby im víťazne oznámil, že "národ, ktorý si neváži svoju kultúru, nič dobré nečaká. (...) Sú všetky dôvody, aby sme s takouto inštitúciou komunikovali seriózne, poctivo a úprimne". Naozaj - do kameňa tesať: Seriózne, poctivo a úprimne. Ako Dzurinda. Rozumiete tomu: Sľúbi zrušenie správcovskej spoločnosti (tvrdí exriaditeľ SND Huba), potom sa týždne ticho prizerá, ako mu mediálne trhajú zodpovedného ministra, a napokon zostúpi z neba ako "deus ex machina" a milovník umenia. A na otázku, či má ešte k Tóthovi dôveru, nepovie, že on iba plnil vládne uznesenie a dôveru by stratil vtedy, keby ho neplnil, ale "nebude špekulovať, lebo si plne uvedomuje svoju zodpovednosť". Tomu sa hovorí - s chrbticou plaza. Teraz je geroj. Zachránil "umenie" a už počíta, ktorého z hercov si pozve do modrého predvolebného leta...

Vláda teda prijala nové uznesenie o zrušení správcovskej spoločnosti, ktorá osadenstvu SND klala oči. Znamená to, že v divadle si môžu herci a spol. rozhodovať sami nielen o tom, kto bude v hlavnej role a kto v réžii, ale aj koľko vyberať v šatni, ktorú hajzelbabu zamestnať, či na úväzok plný alebo vedľajší, a komu prenajať tú polovicu času i priestoru, ktorú vlastnou tvorbou nenaplnia. Veľmi dobre. Každý vidí, že presne toto slovenská kultúra potrebuje, aby dosiahla na najvyššie umelecké méty.

Garancia, že nejakí politickí nominanti a úradníci budú robiť správu divadla ideálne či lepšie, samozrejme neexistuje. Tu však ide o princíp. Poslaním SND zaiste nie je tvorenie zisku. Na samotnom fakte, že prvá scéna je - a omnoho štedrejšie, ako iné kultúrne inštitúcie - sponzorovaná z verejných zdrojov, to však nič nemení. Je teda psou povinnosťou politikov, ktorých si volíme, aby nakladali s našimi peniazmi čo najšetrnejšie a najobozretnejšie. Alebo aspoň predstierali záujem. Tu však vidíme modelový príklad, keď sa svojej zodpovednosti zbavujú takrečeno manifestačne. Desiatky štátnych ustanovizní majú autonómiu, čo sa týka ich samotnej činnosti, ale ekonomicky, keďže sú dotované, nie sú samostatné. SND bude - oni sú umelci, elita národa. Kto to kedy videl, aby v budove postavenej za 4 verejné miliardy a s dotáciou 1300 Sk na sedadlo/predstavenie nemali v rukách aj manažment?? Oni budú hrať a robiť biznis, a my platiť.

Je príznačné a poučné, kam sa kauza SND za tri roky posunula. Alebo - zosunula. V roku 2003 prijala vláda uznesenie o verejnej súťaži na súkromného investora, ktorý bude "novostavbu" prevádzkovať. Mal to byť regulárny predaj - čiastočná privatizácia budovy. S tým, že divadlo v nej môže hrať, koľko vládze a chce. Herci a herečky ale nechceli súkromníka, ktorý by finančne vyriešil aj deficitnú prevádzku. Načo - veď majú daňového poplatníka. Ten má peňazí dosť, keď ich živí. Takže prišla prvá vzbura. Keď tender šťastne dobehol, poštvali opozíciu, rozložili koalíciu a výsledkom bolo zrušenie - (pochybný víťaz, iste). Nasledovalo rozhodnutie o dostavbe v réžii štátu. Ale beda - kauza zastala na predstave vlády, ktorá uprednostňovala - vrátane Dzurindu! - štátnu akciovku, do ktorej by vstúpil po dostavbe investor. Ani toto sa umelcom nepáčilo. No povážte - investor! Kapitalizmus, fuj! A potom prišla spása. František Tóth, čerstvý minister po Chmelovi, za týždeň vymyslel - správcovskú spoločnosť. Pamätáme si ešte, ako mu všetci tlieskali... Ale - nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť ešte lepšie. Vymysleli ďalšiu revolúciu - prečo by sa neprevádzkovali sami?

Príbeh SND je ilustratívna ukážka hniloby verejného života. Privilegovaná a hýčkaná záujmová skupina, strážiaca si najužší stavovský (osobný) profit, opanuje verejný priestor, zvalcuje politicky slabého ministra, omotá si okolo prsta najsilnejšieho muža štátu a na úkor väčšiny, ktorá nie je organizovaná, nemá loby ani hovorcu, nikdy sa nedostane do médií a len platí dane, si presadí to najhoršie riešenie, ktoré celá vláda pokladala ešte pred dvoma rokmi za zásadne neprijateľné a zlé.