monodrámu Moja nočná hudba, stihol hrať hlavnú postavu Kuba na Novej scéne, kde v roku 2003 uviedli aj jeho autorskú hru Bude, ako nebolo alebo Hände hoch! Teraz už tak veľa práce nemá, stratil sa aj z televíznej obrazovky, no v žiadnom prípade neupadol do letargie a jeho fanúšikovia si teraz môžu vychutnať napr. jeho zbierku poviedok Stručné dejiny kvasenej kapusty. S Milanom Markovičom účinkuje aj v hre Markovič za mrežami. V tej sa predstavil Košičanom na sklonku minulého roka. Na druhý deň po predstavení sme sa stretli v kaviarni a rozprávať rozhodne bolo o čom. Rasťo Piško ani zďaleka nie je človek, ktorý dokáže hovoriť len o politike...

Aký bol pre vás rok 2005?

- V podstate dobrý. Nikomu v rodine sa nič vážne neprihodilo, čo je dobré. Ani mne sa nič vážne zo zdravotného hľadiska nestalo. A pracovné záležitosti, to je sínusoida... Moje povolanie je veľmi neisté. Mnoho ľudí si myslí, že môžeme ísť do médií, kedy chceme, a môžeme si vymyslieť reláciu, akú chceme. To je veľký omyl. Byť hercom alebo humoristom je veľmi závislé povolanie, človek stále čaká na pozvanie, kto si ho vyberie. Ponúk v uplynulom roku, čo sa týka televízie a rozhlasu, nebolo veľa, o to viac som ich dostal v divadelnej oblasti. Bola to trošku zmena. Opäť som sa tak vrátil tam, kde som pred 13-14 rokmi začínal. To znamená, že viac hrám divadlo, cestujem, stretávam sa so živým publikom. V predošlých rokoch sme veľmi intenzívne pracovali pre rozhlas a televíziu, takže možností cestovať bolo menej. Teraz je to tak akurát. Takže nebol to najhorší rok, ale pevne verím, že tento bude lepší.

Je príjemné vrátiť sa opäť tam, kde ste začínali? Vo vašom prípade na divadelné dosky, medzi svojich divákov?

- Samozrejme. Je dôležité, aby to človek pochopil ako zmenu, skúsenosť. Najhoršie je, keď niekto ostane doma bez práce. Ale aj vtedy sa dá všeličo vymyslieť... Ja som mal prakticky celé leto voľno. Tak som relaxoval a veľa písal. Lebo keď človek pracuje a hrá, nemá taký pokoj v hlave, čas sadnúť si a dať na papier, čo chce. Všetko zlé je na niečo dobré. A v tomto povolaní musí byť človek vždy pripravený. Lebo ponuka zväčša príde znenazdajky a zmení sa svet i život. Takže človek by mal očakávať a byť pripravený, ale nemal by byť netrpezlivý. Mal by na sebe pracovať, viac čítať, vzdelávať sa, možno aj viac športovať. Ale zas nie pridlho, lebo herec je ako futbalista - keď nehrá, istým spôsobom vypadne z formy.

Nepodľahli ste teda ani chvíľkovej depresii, keď vám zrušili reláciu?

- Taká silná osobnosť, aby som vykrikoval, hurá, zrušili nám reláciu, nie som. Navyše, hercovi sa nikto nezavďačí, pretože keď ponuka neprichádza, je nervózny a keď potom dostane sedem telefonátov za sebou, je z toho nešťastný, či sa všetci zbláznili a čo od neho chcú. Ale vždy sa treba o niečo pokúšať, byť pripravený. Ja mám šťastie, že keď nehrám, môžem písať. Samozrejme, z niečoho treba aj žiť, ale ja už v podstate všetko mám. Mám kde bývať, mám si čo obliecť, nemusím splácať pôžičky a nemám veľkú spotrebu peňazí. Takže nemusím brať všetko, čo mi ponúkajú. Aj keď nie som milionár, ktorý si môže dovoliť žiť z renty...

Na čo si potrpíte? Že to musíte mať, aj keby "na chleba nebolo"?

- Nie som náročný, ale rád cestujem na dovolenku 2- či 3-krát ročne do exotických krajín. Na to musí byť. To je vlastne moja najdrahšia položka. Rád cestujem v zime do teplých krajín. Zimu nemám veľmi rád. A v lete rád cestujem, lebo na to mám čas. Všetko ostatné viem oželieť. Mám síce rád aj knihy, ale mám asi 20, ktoré musím ešte prečítať a nemám na to čas. Takže nemusím horúčkovito dokupovať nové. Navyše, veľa zaujímavých kníh sa dá zohnať aj v antikvariátoch.

Aký ste dovolenkár? Pasívny, alebo máte dopredu naštudovanú literatúru o pamiatkach...

- Väčšinou si idem hlavne oddýchnuť, ale nie som dovolenkár, ktorý len spí, je a opaľuje sa. Aj keď ako prvé sa tam vždy poriadne vyspím - asi 24 hodín v kuse. Stres sa vtedy totiž odbúrava, čo je veľmi potrebné. A túžim po trekingovej dovolenke po Južnej Amerike alebo Ázii. Ale to je problém, pretože človek obvykle nemôže vypadnúť z práce na 3-4 týždne. No verím, že raz sa na takúto dovolenku vyberiem, pretože ma baví cestovanie, spoznávanie krajiny a mojou slabosťou sú tropické krajiny. Severnejšie ako Moskva alebo Nemecko som nebol.

Máte obľúbené destinácie?

- Rád striedam miesta. Podľa možnosti idem vždy inde, aj keď som v tej istej krajine. Mám rád Grécko, pretože je tam mnoho ostrovov a vždy idem na iný. Na Kréte som však bol už dvakrát a spoľahlivo by som sa tam vrátil. Veľmi sa mi tam páči. Tam by som dokonca vedel aj bývať.

Nezacnelo sa vám minulý rok po hektických časoch, keď ste mali pracovný kalendár úplne natrieskaný?

- To boli časy, keď sme boli mladší a bolo nás viac. Niektorí už nie sú medzi nami... Šli sme naplno, kadečo sme zažili. Ale nič netrvá večne a ja by som už asi takéto pekelné tempo neprijal, pretože nemám dôvod. V podstate už ani kolegov, ktorí by to so mnou absolvovali. Lebo to musí byť partia, musí sa vytvoriť genius loci, ktorý povie: Ideme... A musí byť aj vôľa publika. Vtedy sme boli veľmi úspešní a týmto až vražedným tempom sme žili 7 rokov. Spomienky sú pekné, ale život ide ďalej. Som už starší a také tempo by som už nezvládol. Nedá sa to zo zdravotných ani rodinných dôvodov. Je to skôr výzva pre kolektív mladých nadšených ľudí.

Podpísalo sa tých sedem hektických rokov u vás na zdraví, na pocite, že vám niečo uniklo...?

- Určite mi niečo zo súkromného života ušlo. A či sa to podpísalo na zdraví, to sa uvidí. Zatiaľ nič také nepociťujem, ale nejaké stopy to určite nechalo. No vtedy si to človek neuvedomoval. Teraz už nemám potrebu takto hekticky žiť - navyše ani dopyt už nie je taký. Prišla iná móda, iný štýl zábavy.

Umelec ako vy je od publika závislý. Premýšľali ste, čo by ste robili, keby už o vás nebol záujem? Alebo máte v umeleckej brandži stále dosť alternatív?

- Človek nemôže byť stále na špičke. Ale myslím, že mám šťastie, lebo okrem toho, že som herec, píšem. Takže môžem striedať polohy. Navyše, už netúžim silou-mocou stáť na javisku alebo pred kamerou. Už som si to vyskúšal, užil si veľa dobrého... Nechcem tým povedať, že odmietnem všetky ponuky. To nie. Pokojne by som si zahral vo filme, seriáli, keby mi niekto napísal dobrý scenár. A viem, že môžem písať pre iných. Mám radosť, keď moje postavy na javisku ožijú, ako napr. v hre Bude ako nebolo. Odrazu som videl, že ľudia tomu, čo som vymyslel, dávajú tvár, pohyb, charakter. A to je dobrá skúsenosť. Možno sa časom dostanem aj k réžii. Skrátka, jedno je isté, chcel by som sa motať okolo tejto brandže - okolo divadla a zábavy.

V deväťdesiatych rokoch ste stáli pri zrode komerčných televízií. Bolo to zaujímavé?

- Samozrejme. Ešte pred Markízou vznikla tuším VTV, bolo viacero súkromných médií, ktoré skrachovali. Takže sme do toho šli aj s istou obavou, neverili sme, že niečo také môže na Slovensku fungovať. Ale Markíza existovala rok, dva, etablovala sa a stala sa z nej úspešná televízia. Boli sme radi, že sme ju viac-menej pomáhali rozbiehať a že sme tam Noga, Skrúcaný, Radič, ja, Filip a Lasica so Satinským robili prvé zábavné programy.

Bolo potom nepríjemným zistením, že už s vami nerátajú?

- Poviem otvorene, bolo to pre mňa nepríjemné zistenie a aj sa ma to dotklo. Chvíľu som nad tým rozmýšľal, hľadal som dôvody. Dozvedeli sme sa niečo také, že robíme stále dookola to isté, čo, samozrejme, mohla byť pravda, tento názor nevylučujem. Veď každý môže mať na to, čo robím, svoj názor. Nikoho nebudem naháňať alebo strieľať, ak sa mu to nepáči. Ale bolo pre mňa veľmi nepríjemné, že nám to nikto nepovedal. Jednoducho to zrušili a ani sa nám neozvali. Ako keby sme umreli. Nič nám otvorene nepovedali, kolovali len všelijaké dohady a najhoršie je, že sa takéto veci človek dozvie z médií. Mám pocit, že sa dnes už stalo módou informovať o takých veciach cez tlačovú hovorkyňu a cez nejaký časopis. Myslím, že sme v Markíze vyorali dosť výraznú brázdičku. A aj by som pochopil, že už ten program nechcú, len keby existovala aspoň elementárna slušnosť. To sa ma dotklo. Ale povedal som si, že tento svet asi takto funguje a nemal by som sa urážať. Asi už slušnosť a dobré vzťahy medzi partnermi a ľuďmi nie sú v móde. Bolo mojou chybou, že som si voči rádiu či televízii, pre ktorú som pracoval, budoval citovú väzbu, považoval som sa za kmeňového autora, herca, poznal som ľudí, ktorí tam pracovali, boli sme priatelia... A to asi netreba. Treba prísť, povedať, dobrý deň, čo odo mňa chcete, chcem za to toľko a toľko a dovidenia. Budovať si citovú väzbu k inštitúcii sa nevypláca.

Vedeli by ste aj napriek krivde, ktorú cítite, prijať ďalšiu ponuku z televízie?

- Samozrejme. Citové puto si však už vytvárať nebudem. A nechcem žiadnu ponuku z milosrdenstva. No ak by prišla zaujímavá ponuka, ktorá je férová, pracoval by som pre ktorúkoľvek televíziu. Ale budem už chcieť, aby som mohol rozhodovať o tom, čo tam bude a budem sa snažiť urobiť si nejakú záruku, aby ma o týždeň alebo mesiac zas niekto nevykopol s tým, že som sa niekomu nepáčil. Skrátka a dobre, za istých profesionálnych okolností budem pracovať s kýmkoľvek.

Minulý rok verejnosť šokovala náhla smrť Stana Radiča, vášho kolegu i priateľa...

- O tom je ťažko hovoriť. S takými vecami sa človek nevysporiada asi do konca života. Mne je to veľmi ľúto, lebo odišiel veľmi dobrý kamarát a kolega. To sa stáva, že ľudia odchádzajú, ale toto je obrovská strata. Aj pre slovenský humor. Ľudí ako Stano alebo Jaro Filip nebolo veľa a čo je horšie, nedorastajú osobnosti. Zatiaľ. Oni určite niekde sú, len nedostávajú priestor a o to je bolestnejšie, keď zomrie človek, ktorý tešil humorom veľa ľudí. A pociťujem to aj ako obrovskú, nenahraditeľnú osobnú stratu. Ubúdajú tí chlapci a to je nanič. Ako povedal Lasica na pohrebe Janka Melkoviča: Kam sa tak ponáhľate chlapci?

Táto otázka platí u Stana Radiča dvojnásobne...

- Veru, mesiac do päťdesiatky...

Rozmýšľa v takom mladom veku už človek vôbec o smrti?

- Ale áno. Ja už niekedy rozmýšľam, či si mám kúpiť veľkú penu na holenie alebo malú. Teraz mi v obchode núkali, aby som si kúpil troje topánok a ja im vravím, preboha, však možno neznosím ani jedny. Myslím to, samozrejme, položartom. Človek o tom nemôže premýšľať vážne, senzačné na tom je, že neviete, kedy to príde...

Prinútila vás smrť Stana Radiča zastaviť a zamyslieť sa?

- Určite. Žili sme hektickým životom a pre niektorých sa to stalo osudným. Nie som síce lekár, ale mám pocit, že to bola jedna z príčin Stanovej smrti. Mal strašne veľa aktivít. Občas som mu aj vravieval, ubrzdi, ale... Niektorí vravia, že v tejto brandži človek nikdy nevie, kedy skončí, nebude oňho záujem, a tak treba robiť, kým to ide. Ale ja mám opačné porekadlo. Treba robiť celý život, ale pomaly. Dúfam, že budem zdravý a budem môcť pracovať do šesťdesiatky, sedemdesiatky, keď ma to bude baviť.

Čo si dokážete teraz, keď ste nahodili pomalšie tempo, viac užiť?

- Všetko. Je úžasné, keď sa môže človek vyspať. Môžem do jednej pozerať televízor, do tretej čítať. Ráno potom vstanem, vyvenčím psa a spím do pol dvanástej. Večer idem na vernisáž, stretnem sa s kamarátmi, dáme si víno a je to dobrý pocit. Samozrejme, človek sa nemôže celý život povaľovať, chodiť večer po krčmách a debatovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.