prvýkrát nepozrel priamy prenos z jednej z veľkých cien. Odvtedy nepremeškal ani jediný, v pätnástich dokonca začal snívať o kariére pilota F1. Časom svoj sen korigoval a začal hľadať "inú" cestu dobývania tohto unikátneho sveta. Dnes hovorí, že mal vlastne obrovské šťastie je jedným z pár desiatok vyvolených na celej zemeguli, ktorí môžu pulz a atmosféru pretekov F1 zažívať priamo v ich epicentre. Vidí napätie v tvárach pretekárov pred štartom, vidí aj najjemnejší pohyb svalov, vidí ich odhodlanie, neskutočnú odvahu až šialenstvo, sleduje v priamom prenose ich víťazstvá aj prehry, reakcie sfanatizovaného publika, prúd šampanského, proste celý ten kolotoč a... cez objektív svojho špičkového stroja zvečňuje neopakovateľné. Fotograf, grafický dizajnér a v budúcnosti možno aj kameraman Martin Tenkler. Jediný, ktorý má na takmer "nezískateľnom" akreditačnom preukaze fotografa F1 ako rodnú krajinu uvedené Slovensko.

Dnes 24-ročný Martin pochádza síce z Trebišova, ale na Zemplín sa nepamätá, ešte ako trojročný sa totiž s rodinou presťahoval do Tatier. Syn lekára- mikrobiológa a referentky v liečebnom ústave vo Vyšných Hágoch padol ako jablko poriadne ďaleko od stromu. "Do skutočného sveta tohto športu som začal vnikať v roku 1996 po Veľkej cene Maďarska - objavil som prvú webovú stránku, týkajúcu sa F1, a na webe som začal študovať prácu fotografov, ktorí sa tým zaoberajú už desiatky rokov. Uvedomil som si, že to môže byť moja cesta prebojovať sa do F1 cez fotografiu. Tá ako ani grafické dizajnérstvo mi neboli cudzie - už od detstva som mal akýsi šiesty zmysel pre umenie a kreativitu. Časom som získal kontakty na profíkov najmä v Nemecku - tak som sa dostal k Petrovi Fritzovi, ktorý ma posunul ďalej. Cez Petra som získal aj prvú akreditáciu - on ma nominoval a vyšlo to. Bol som v tom, stal som sa fotografom F1 pre časopis F1 Sport," spomína.

Martin sa s tým však neuspokojil chcel robiť pre seba, túžil po samostatnosti, nezávislosti... Neustále na sebe pracoval a učil sa. A mal šťastie na fakt dobrých učiteľov: "Najväčším bol Reiner Schlegelmilch, ktorý fotí F1 dlhé roky - študoval som u neho vo Frankfurte nad Mohanom - mal som asi 18 rokov. Získať akreditáciu ako samostatný fotograf však bolo takmer na hrane. Na celom svete nás je asi 80, ale podarilo sa." Svoj sen premieňal na realitu ďalej, založil si vlastný časopis a agentúru, ktorá zabezpečuje materiály a fotografie pre špecializované časopisy o F1 po celom svete.

Dnes Martin už len s úsmevom spomína na svoj prvý fotoaparát, ktorý mal na gymnáziu: "Bola to stará Practica, ale veľa ma naučila, rovnako ako aj učitelia, ktorí mi pomáhali pri mojom hľadaní. Najradšej som fotil portréty - umelecky, po svojom. To mi asi zostalo aj vo víre F1 - radšej fotím ľudí ako autá, zachytávam neopakovateľné okamihy, záchvevy svalov, napätie v tvárach pretekárov..."

Jediný Slovák, ktorý má právo fotiť svet F1 zblízka, však priznáva, že na zvládnutie remesla pár privilegovaných treba nielen poriadnu guráž a šťastie, ale aj kondičku: "Vybavenie, ktoré musím nosiť zo sebou, váži asi 30 kilogramov a na jednej Veľkej cene s týmto nákladom nachodím niekoľko kilometrov - neraz v horúčave okolo 38 stupňov a v prachu." Bez mučenia dodáva, že udržiavanie kondičky je pre neho poriadny problém: "Som totiž odmala lenivý a priznám si to. Keď je už zle - idem do posilňovne."

Napriek tomu by však nemenil, je to relatívne malá cena za to, čo sa mu v F1 ponúka: "Adrenalín, napätie, šialená neopakovateľná atmosféra a... moc. Moc stáť na trati spolu s pretekárskymi veličinami, na ktoré hľadí celý svet. Vidieť Schumachera pri ´práci´, byť pri tom, keď sa tvoria dejiny F1. A ja ako jeden z mála to môžem zažiť celkom zblízka."

Priznáva, že hádam práve preto je vo svete F1 a rovnako aj fotografov, ktorí ju zachytávajú, veľká konkurencia. "Sú starí machri, ktorí to robia niekoľko desaťročí a majú už vytvorené silné zázemie - najstarší má, myslím, 62 rokov. Dostať sa do toho úzkeho kruhu je čoraz ťažšie, na získanie akreditácie je potrebné splniť veľmi prísne a špecifické podmienky. Ja som tam štvrtý rok a až poslednú sezónu som zažil príchod ´nováčika´. F1 je čoraz nedostupnejšia dokonca aj pre novinárov. Konkurenčný boj zvyšuje aj expanzia úzko špecializovaných agentúr, ktoré zásobujú časopisy, vydavateľstvá atď."

Martin ročne absolvuje asi osem veľkých cien, okrem tradičných pretekov 24 Le Manse, cien v Monte Carle, Monaku či Monze už so svojím "nádobíčkom" absolvoval aj cesty do exotického Bahrajnu, Japonska, Brazílie či Malajzie: "Každá z nich je špecifická, najradšej mám Taliansko - nielen kvôli klíme, ale aj atmosfére - tamojšie publikum je nesmierne oduševnené, F1 berú šialene vážne, fandiť tímu Ferrari je súčasťou ich národného povedomia a prejav hrdosti."

Slovenský fotograf priznáva, že toto "koníčkozamestnanie" veru nie je lacným špásom. Keďže funguje na "voľnej nohe", všetky náklady si platí sám, jedna Cena ho vyjde na 100- až 150-tisíc korún. Sezóna sa začína v marci a trvá do októbra, keď je v jednom kole veľkolepý cirkus uprostred diania v F1 zažíva na vlastnej koži asi každé dva týždne. V čase prestávok - od septembra do apríla - sa venuje iným aktivitám a projektom. Jeho agentúra od roku 2004 vydáva špeciálny kalendár F1, okrem toho si vlani Martin trúfol aj na vydanie knihy Formula one in Pictures (F1 v obrázkoch), ktorá sa predáva po celom svete: "Kvôli tomu som ju napísal v angličtine. Má 240 strán, je rozdelená do tematických okruhov - výsledkom je akýsi príbeh jednej celej sezóny F1." Martinova kniha je zberateľským unikátom vyšla totiž v náklade len 1 000 kusov, každý je ručne očíslovaný a podpísaný autorom.

Martin priznáva, že pestovanie priateľských vzťahov vo svete F1 je skôr výnimkou ako pravidlom: "S pretekármi takmer nedebatujem, bližší vzťah mám hádam len s Marcom Weberom z Austrálie. On mi napokon napísal aj predslov k mojej knihe. Skôr prichádzam do styku s manažérmi, členmi jednotlivých tímov či technikmi - poznám takmer všetkých. Pokiaľ ide o fotografovanie pretekárov, je to záležitosť šťastia. Niektorých sa mi podarilo zachytiť perfektne, iní mi unikajú - napríklad Michael Schumacher sa fotí ťažko - vždy je totiž okolo neho množstvo ľudí, dobrý záber vyjde len zriedka." Na pretekoch nafotí asi 700-800 záberov, vyjde však len pár. Podľa Martina sú piloti len zlomkom obrovského mikrosveta F1, patria k nemu aj diváci, atmosféra tréningov, momentky z celého toho víkendového ošiaľu, šampanské po víťazstve, krásne dievčatá, deti, dizajn...: "To všetko sú veci, na ktoré pozerám. Mám svoj vlastný pohľad - fotografovanie je pre mňa istým druhom filozofie a hľadania. Nastavenie technických parametrov a stisnutie spúšte je rutinná záležitosť. Pri skutočnom fotografovaní je potrebné naučiť sa dívať - vidieť inak a v možno obyčajnej veci nájsť čosi zvláštne. Potom už stačí len zvečniť okamih, ktorý sa vám o stotinu sekundy skôr mihol v hlave ako hotová fotografia. A v F1 to platí zvlášť..."

To, že sa mu nesplnil sen o pilotovaní F1, neľutuje: "Stačí mi pohľad zvonka, keď ich vidím tak zblízka, mám pred tými mašinkami rešpekt." Ako šofér sa však rozhodne zahanbiť nedá, trochu pretekárskej duše priznáva: "Som dynamický šofér, ale viem byť aj trpezlivý, veľa totiž záleží od auta a cesty, po ktorej jazdíte. Najväčšia rýchlosť, akou som šiel, bolo 285 kilometrov za hodinu - bolo to v porsche na jednej nemeckej autostráde - skúšal som, čo to dá. Pravda je, že od 360 km/hodinu, čo je bežná rýchlosť na F1, to má ešte ďaleko (smiech). Ale vážne - na Slovensku by som si také čosi nikdy nedovolil." Martin svoje vlastné auto zatiaľ nemá, prezrádza však, že má vo výhľade Audi A3 alebo Ford GT...

Priznáva, že popri hektike, spojenej so sezónou F1, na iné záľuby čas nemá. "Mám rád turistiku, v Tatrách to asi máme všetci v krvi (smiech) a veľmi rád varím - vymýšľam vlastné recepty - chutí to nielen mne, ale aj mojim blízkym." Pri realizácii jeho fotografickoumeleckých snov je mu veľkou oporou rodina: "Rodičia ma podporujú rovnako ako moje dve staršie sestry a priateľka, ktorá sa naučila brať F1 ako moju súčasť. Žiaľ, v sezóne sa vidíme málo, lebo so mnou nechodí bolo by to finančne ešte náročnejšie."

Hoci ho svet F1 fascinuje, už teraz vie, že fotografa rýchlych kolies nebude robiť do konca života: "Budem to robiť, len kým ma to bude baviť. Skôr ma to ťahá ku kreatívnym umeniam, dizajnérstvu a kamere, rád by som raz robil film. Hranica medzi fotografiou a filmom je vlastne tenká - fotografia je obraz a film je vlastne len sled obrazov, cez ktoré sa vyrozpráva príbeh človeka a jeho pocity. Mojím vzorom je Juraj Jakubisko. V mojich predstavách je akési spojenie fotografie a kamery, uvidíme..."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.