XIV. ŠIJACÍ STROJ
Medzi nami je veľa nenápadných, no o to užitočnejších pomocníkov, drobných vynálezov a vecí. Ich význam si často ani neuvedomujeme, hoci sú používané každý deň. Vážime si ich až vtedy, keď nečakane prestanú slúžiť svojmu účelu. Mnohé z nich sa ale vyvíjali stáročia, tisícročia, mali pohnuté i veselé osudy. Tento príbeh má názov:
Veľmi veľa vynálezov, ktoré pre domáce použitie skonštruovali muži, mali slúžiť predovšetkým ženám. Tie totiž niesli vždy najväčšiu ťarchu každodenných všedných prác pri zabezpečení chodu rodiny. Popri upratovaní, varení a praní najúnavnejšie bolo šitie.
Súcit s obyčajnými otrokyňami ihly donekonečna prešívajúcimi roztrhané košele a bielizeň priviedol Angličana Ch. Wiesenthala roku 1755 na myšlienku skonštruovať šijací stroj, ktorý by uľahčil túto úmornú prácu. Majstri ihly ho však prijali nevraživo ako možného konkurenta. Tvrdili, že nič nemôže nahradiť taký obratný nástroj ako je ruka. Ale už roku 1790 dostal patent ďalší Angličan, stolár Thomas Saint na stroj zošívajúci kožu. Jeho stroj prepichoval dierky šidlom, poháňal sa ručne ozubeným kolesom a ihla preťahovala niť retiazkovým stehom. Nie je známe, či bol uvedený do bežnej prevádzky, okrem funkčného modelu. No niektoré technické prvky jeho patentného popisu sú v podstate používané u všetkých ostatných aj dnešných šijacích strojov. V tom istom čase Nemec Balthasar Krems vynašiel jednoniťový stroj na šitie retiazkovým stehom, v ktorom údajne ako prvý použil ihlu s uškom v hrote. Nasledoval patent na šijací stroj Francúza Th. Stona r. 1804 a J. Hendersona, napodobňujúci šitie rukou. Patent viedenského krajčíra Josepha Madesrspergera roku 1839 na šitie dvojitým stehom s ihlou s uškom, na spodku s člnkom bol síce prevratný, ale konštrukčne veľmi nedokonalý. Zruinovaný J. Madesrsperger dožil v chudobinci. Všetky spomenuté typy boli nespoľahlivé, často sa kazili, a tak sa nepresadili.
Úspešnejší bol šijací stroj Francúza Barthélemyho Thimonniera. Nadaný syn chudobného farbiara, nedoštudovaný kňaz, neskôr krajčír si dlhé roky všímal namáhavú a zle platenú prácu vyšívačiek. Roku 1825 mu napadlo skonštruovať drevený model zošívacieho stroja, pracujúceho s ihlou s háčikom. Jedným ťahom na ňom dokázal zošiť dohromady dve tkaniny dlhé 5 cm. Thimonnier štyri roky usilovne zlepšoval svoj stroj. Keď ho potom dal roku 1829 patentovať, robil 200 stehov za minútu, zošíval retiazkovým stehom a fungoval celkom plynulo. Na odporúčanie svojho priaznivca, banského inšpektora Beauniera, sa vynálezu na výrobu uniforiem ujala parížska firma Germain a spol. pracujúca pre armádu. Namontovala do dielní 80 ešte drevených šijacích strojov. Thimonnier sa stal vedúcim oddelenia. Zdalo sa, že nič nemôže ohroziť nástup nového vynálezu. Stalo sa však čosi, s čím majitelia firmy nepočítali. Krajčírski zamestnanci podniku sa cítili ohrození vynálezom svojho kolegu, a tak všetky šijacie stroje rozmlátili. Na zavŕšenie nešťastia zomrel jeho priaznivec Beaunier. Iný by sa vzdal, ale Thimonnier bol z iného cesta. Ďalej zdokonaľoval svoj vynález. Roku 1848 dostáva druhý patent na zlepšený stroj, už kovový, robiaci plynulo 200 stehov za minútu. Dlho sa mu však nedarilo nájsť spoločníka, ktorý by financoval výrobu. Keď ho napokon našiel, vypukla roku 1848 revolúcia a Thimonnier odchádza do Anglicka. Tu si ho ale nikto s jeho šijacím strojom nevšíma. Nevenujú mu pozornosť ani na svetovej výstave v Londýne roku 1851, od ktorej si veľa sľuboval. Spolu so svojím vynálezom upadol do zabudnutia a umiera v chudobe.
Približne v čase, keď Thimonnier prerobil svoj šijací stroj z dreva na kovový, nezávisle na ňom na druhom konci sveta za oceánom si Američan Elias Howe dal roku 1845 patentovať šijací stroj na dvojitý steh s člnkom na zachytávanie slučiek. O čosi podobné sa pokúšal desať rokov pred ním jeho konkurent Walter Hunt, ale len s jednou ihlou, s uškom a člnkom na spodku s druhou niťou. Vynález bol takmer hotový, len posunovač látky bol zlý. Huntov stroj ostal opustený v dielni v New Yorku.
Elias Howe bol úspešnejší. Našiel sponzora a vypravil sa so svojím šijacím strojom na predvádzaciu cestu po Amerike a Anglicku. Napriek tomu, že jeho šijací stroj bol zjavne výkonný a žiadna šikovná šička, aj keď ich bolo viac, mu nemohli konkurovať v rýchlosti, Howe sa dostal do finančných problémov. Sklamaný sa vrátil domov k umierajúcej manželke.
Jeden z jeho predošlých modelov sa ale medzitým dostal do rúk šikovného podnikateľa Issaca Singera, ktorý urobil na stroji zopár drobnejších úprav a dal si ho roku 1850 patentovať. Zanedlho začal továrenskú výrobu. Stroje šli na odbyt. Keď sa o tom dozvedel Howe, podal žalobu na Singera za zneužitie jeho patentu. Po dlhom spore súd napokon priznal prvenstvo Eliasovi Howeovi. Howe dostal odškodné. Výroba však ostala Singerovi, ktorý zarobil na predaji šijacích strojov neporovnateľne vyššiu sumu.
Najprenikavejší úspech dosiahol Singer roku 1855, keď stroj zlepšil poháňaním pedálom, čím zvýšil výkon na 300 stehov za minútu. Stačilo pridať ešte zopár ďalších vylepšení od vynálezcov A. B. Wilsona a W. Grovera, na podávací a sťahovací mechanizmus a všetci spolu s Howeom a Singerom vytvorili prvý trust šijacích strojov, ktorý dlho ovládal svetový trh, i v neskoršej elektrifikovanej podobe. Všetky ostatné šijacie stroje sú už len zdokonalené a prepracované Singerove kópie. Na šitie rukou ostali spomienky a občas gombík.
Autor: Spracoval Štefan LAZORIŠÁK
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
