od toho, že má aj povinnosti), ich dosahovanie však neraz predstavuje nekonečnú cestu...
Zoberme si modelovú situáciu: študenti sú na skúške, zapíšu takmer štyri listy. Skúšajúci učiteľ si písomky zozbiera, vyhodnotí. A prichádza bod sváru. Svoju písomku dostanete do rúk a keď sa pozriete, ako ste boli obodovaní, ide vás šľak trafiť. Váš sused spolžiak má napísané to isté len v inom slovoslede a má za to o päť bodov viac? Nezmysel. Idete si to s dorým pocitom so skúšajúcim vydiskutovať, že "ako je to možné, že Miška mala..."
Skúšajúci sa na písomku zahľadí, popozerá, pootáča, preráta body... A klasická reakcia na záver: "Ale chýba mi tu toto, tamto, toto, hento..." A ste nahratí. Na jednej strane viete, že sa nemôžete obhajovať faktom "ale veď Miška...", pretože chudere Miške ešte odpočíta toľko bodov, aby ste mali obaja rovnako. Na druhej strane však máte tento argument na jazyku a len len, že ho nevypľuvnete...
A tak s potupou odchádzate na miesto. A ešte dostanete krik, že ako si to len dovoľujete spochybňovať rozhodnutie jeho veličenstva profesora...
Dosť ma to naozaj rozčuľuje. Ešte som naozaj nepočul prípad, kedy by na vysokej škole profesor v rokoch uznal chybu, pridal tam tých za*ratých chýbajúcich 5 bodov a pobral sa preč... Ta kdeže.
A najhoršie na tom je to, že sa s tým nič nedá robiť. Celý ten mechanizmus funguje systémom "drž hubu a vesluj" a keď sa ozvete, že sa vesluje zle, tak vám to veslo zlomia a ide sa ťažšie...
Autor: tomáš
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
