najobľúbenejších postáv, v decembri sa s ňou bude musieť rozlúčiť. Našťastie však Katka Hasprová o zaujímavé ponuky núdzu nemá. Diváci ju môžu vidieť v muzikáli Na skle maľované, kde stvárňuje rovnakú postavu ako jej mama Soňa Valentová pred rokmi. Košičania si zas kus jej temperamentu užili nedávno na koncerte Stočlenného cigánskeho orchestra, s ktorým to Katke mimoriadne dobre ladilo. Jej vystúpenie bolo zážitkom nielen pre divákov, nadšení ňou boli aj samotní muzikanti. Chválou však nešetrila ani speváčka.

Predstavili ste sa už v muzikáli Cigáni idú do neba, nahrali ste cédečko s cigánskymi pesničkami, teraz spievate so Stočlenným cigánskym orchestrom. Aký vzťah máte k tejto muzike?

- Títo páni muzikanti, to je niečo úžasné. Hrajú bez nôt, srdcom, a to sa mi veľmi páči. Obdivujem cigánsku muziku aj kultúru, pretože je o citoch a ja veľmi inklinujem k skladbám, ktoré treba spievať s výrazom. Nedávno som si vychutnala koncert Idy Kellarovej, ktorá spieva cigánske pesničky prerobené do moderného štýlu. Neuveriteľne ma to fascinovalo.

Dvíhajú vás tieto horkokrvné rytmy zo stoličky?

- Dvíhajú. A keď človek sedí na VIP miestach medzi, nech sa na mňa neurazia, snobmi, ktorí sa boja prejaviť, ide ma poraziť. Radšej mám uvoľnenú atmosféru, kde sa človek zabaví.

Boli ste taká spontánna a dynamická aj v puberte?

- V puberte vôbec nie. Aj keď som temperament v sebe mala, hrozne som sa hanbila. Chodila som čo najviac zahalená, strašne som sa hanbila predviesť. Bola som pravým opakom toho, čo som bola ako malá, keď som nemala zábrany. Na vysokej škole som sa potom opäť naučila odbúrať trému.

Hanbili ste sa preto, že ste dcérou známych rodičov?

- Áno, lebo v tom období sa na to poukazovalo - toto je dcéra herečky. A mne to robilo veľmi zle, pretože ma ľudia hneď považovali za namyslenú. Tak som sa to snažila tajiť, ako sa len dalo. Aj preto som si vybrala školu mimo Slovenska. Šla som do Brna, kde to bolo každému jedno. Alebo keď aj vedeli, že som dcéra divadelníkov, brali to s úctou k nim. Neboli zlomyseľní.

Česi si vôbec vedia svojich umelcov vážiť viac ako my.

- Presne o tom sme minule hovorili - že sme v tomto taký ´hlúpy´ národ. Nevážime si našich ľudí alebo často až po ich smrti, keď si uvedomíme, koho sme stratili. Vtedy ich vieme ospevovať. Ale inak nám nič naše nie je dosť dobré. Ak je to hviezda odinakiaľ, až vtedy je to hviezda. Naproti tomu Česi si svojich umelcov vážia, propagujú ich a chcú ich podporiť.

Nerozmýšľali ste aj kvôli tomu ostať v Čechách natrvalo?

- Som lokálpatriot, takže aj keď som nejaký rôčik v Čechách žila, nemohla by som tam ostať navždy. Predsa len, je to iná mentalita. Už Moravania sú k nám bližšie, ale v Prahe by som nevedela žiť. Tam sú vzťahy iné... Navyše, tu som doma, tu je moje zázemie.

Je v Prahe väčšia rivalita?

- Áno, je. Zrejme je to tým, že je to väčšie mesto. To mi vadilo. Sú tam veľmi tvrdé vzťahy.

A na to vy nemáte lakte?

- Nemám. Som na to príliš citlivá. Nezniesla by som to.

Aj ste si preto niekedy poplakali?

- Často. Hoci, myslím si, že sa nespravodlivosti dejú v každom odvetví. Na druhej strane mi Praha dala pekné pracovné príležitosti.

Je vaša mama potom tá, ktorá vám poradí? Možno aj preto, že je sama v tejto brandži...

- Určite mi je mama najbližšia a aj mi najlepšie poradí. Hoci v období, keď boli oni mladí, neboli vzťahy také brutálne zlé ako teraz. Ale myslím, že teraz je to celkovo v medziľudských vzťahoch zlé. Je zlá doba, ľudia spolu nevedia žiť, podvádzajú sa... Všetko je kruté, je to hlavne o kariére a peniazoch. Vzťahy a city sú kdesi... Neviem. Hodnoty sa veľmi zmenili.

Myslíte, že to zmenili peniaze?

- Neviem, čím to je. Ale veď sa pozrime na kultúru. Na reality šou, kde je morálka... Nechcem, aby to znelo ako fráza, ale aby sa ukazovali lesbické scény pred desiatou večer, a potom sa o tom všade píše, to podľa mňa nie je normálne.

Viete si predstaviť, že v takejto dobe budete vychovávať dieťa?

- Je to ťažké, ale verím, že sa to dá, ak rodičia to dieťa vedú. Keď sa s ním rozprávajú, čo je dobré a čo zlé. Ja určite chcem mať deti. Len ešte chvíľku nie. Ešte sa necítim úplne zrelá. No dúfam, že to postupne príde. Hoci moja mama hovorí, aby už nebolo príliš neskoro (smiech).

Mamka by už bola rada babičkou aj z vašej strany?

- Áno, veľmi rada. Určite je to aj tým, že nám minulý rok zomrel ocko a je v podstate sama. Jej jediný vnuk žije v Španielsku, tak hovorí, že by už rada kočíkovala. Vravieva mi, ty ho len donos, poroď a ja sa už postarám. (Smiech.)

Bývate stále s mamičkou?

- Áno, s mamičkou a so psom.

Zblížila vás otcova smrť ešte viac?

- Je to také relatívne. Je to iné. Musíme si na to zvyknúť. Možno z toho trošku vznikajú aj konflikty, že sme dve ženy v dome, no mama je hlava rodiny.

Premýšľate o tom, aké to bude, ak raz z domu odídete?

- Keď si založím vlastnú rodinu, chcela by som asi aj vlastnú domácnosť. Hoci mama vraví, že si nevie predstaviť, čo v tom dome bude robiť sama. Takže neviem. Neriešim to, pretože to zatiaľ nie je aktuálne a verím, že sa to všetko vyvinie. Že to prinesie čas.

Keď sme pri téme rodina, akí muži sa vám páčia?

- Hlavne to nesmie byť primitív. Inak nemám vyhranený typ, že musí mať hnedé vlasy alebo modré oči. To mi je jedno. Musí to byť chémia.

Konzultujete chlapov s mamou?

- Niežeby som to konzultovala spôsobom: ´Mami, môžem s týmto chodiť? Ale jej názor ma veľmi zaujíma a aj sa ho snažím brať na vedomie.

Stalo sa, že ste sa niekedy v téme chlapi nezhodli?

- Vlastne ani nie. Nikdy som nemala nikoho, na koho by povedali: ´Preboha, len toho nám sem nedoveď.´ V tomto je to v pohode.

Vaša mama hrala pred rokmi tú istú postavu v muzikáli Na skle maľované ako vy teraz. Ako sa na vašu postavu dívala?

- Vraj bola nadšená a konečne videla, ako má Smrť tancovať. (Smiech.) Ja to mám teraz iné ako ona. My sme to totiž dali do takého rockového štýlu, je to viac roztancované, spievame naživo, čiže to máme oveľa ťažšie, pretože sa tancuje, spieva a ešte raz tancuje. Takže mama bola, dá sa povedať, hrdá. V takom zdravom slova zmysle.

Diskutovali ste o tej postave spolu?

- Ani nie. Skôr som s ňou debatovala, či to mám prijať. Potom už nebolo o čom, lebo tá postava je vlastne iba jeden výstup.

Vraj ste ako malá boli zamilovaná do Michala Dočolomanského a boli ste v úplnej eufórii, keď vás ako päťročnú zobral na ruky. Bolo to práve pri muzikáli Na skle maľované?

- Áno. Ja som tam ako maličká chodila, videla som to nespočetne veľa ráz. Mama sa mi tam ako Smrť veľmi páčila. A Miško tiež. Doma som mu kreslila obrázky a posielala som mu ich. On ma za to učil neslušné riekanky.

Čo na to mama?

- Ona ho pozná, takže v pohode. A čo sa týka Na skle maľované, zažila som s nimi aj posledné predstavenie vo Východnej pred dvoma rokmi. Bol to neuveriteľný zážitok, pretože pršalo, všetci tam sedeli s dáždnikmi, ale malo to obrovský úspech. Keď na záver Miško zaspieval Lipovú líšku, celý amfiteáter spieval s ním. To bola taká sila... Úžasné.

Ako dlho dokážete čerpať z energie, ktorú dostanete od publika?

- Najsilnejší je momentálny pocit, eufória na javisku. To je obrovský pocit šťastia. Kto to nezažil, možno ani netuší, čo to je. Hovorí sa, že divadlo lieči dušu nielen divákov, ale aj nás. Keď je človeku ťažko a myslí si, že to nezvládne, v momente, ako vojde do divadla, ide všetko bokom. Pohltí vás to a napokon máte pocit, akoby vás to celého prečistilo.

Nepoškuľovali ste niekedy po skutočnej, čistokrvnej činohre?

- Nie, už z princípu, že to robila mama, som nechcela. Navyše ma to fascinuje v spojení s hudbou a baví ma aj tanec. Možno by som si ešte vyskúšala film. Ale činohru v divadle nie.

Báli ste sa konfrontácie mama - dcéra?

- To určite nie. Je to najmä preto, že som chcela robiť niečo s tancom, hudbou. Spočiatku som dokonca chcela byť baletkou.

Prečo potom muzika vyhrala nad tancom?

- Neviem, nejako som prišla na to, že ma baví spievať. Ako malá som si púšťala platne Barbry Streissand a hrala som sa na speváčku. No zistila som, že mi to celkom ide. Že veci, ktoré spieva, vyspievam aj ja. Tak nejako to postupne šlo. Potom som sledovala koncerty speváčok na ORF a mala som z toho husiu kožu, fascinovalo ma to a tiež som to chcela zažiť.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na predstavenia. A hoci so slzami v očiach, teším sa na derniéru Kleopatry. Je to krásne predstavenie. Ale všetko má raz svoj koniec.

Mali ste k tejto postave špeciálny vzťah?

- Áno, bude mi za ňou špeciálne ľúto, pretože je to postava, ktorá sa človeku prihodí párkrát za život. Naozaj som ju milovala a ľudia mi aj vraveli, že mi sadla. Mala som veľké šťastie, že sa mi ako jedinej Slovenke podarilo stvárniť ju a zaspievať si toľko pekných predstavení. Tam som mimoriadne zažila pocity, ktoré som už spomínala - eufóriu a radosť na javisku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.