pokračovaniach pojednávania, na základe vykonaného dokazovania samosudca dospel k záveru, že skutok, pre ktorý bola obžalovaná stíhaná, nie je trestným činom.

Ľ. K. čelila obžalobe, že ako lekárka FNLP na Rastislavovej ulici v Košiciach v roku 2000 vystavila recepty pre 12 pacientov, ktorí u nej neboli vyšetrení a nepotrebovali ani lieky, ktoré im napísala. Obžalovaná tak mala neoprávnene získať zhruba štyri desiatky balení liekov Zoloft, Neurotin a Aricept v cene 74 226 korún. V Lekárni u Svätej trojice v Prešove ich vybrala ňou poverená magistra. Uvedené skutočnosti odhalila kontrola, ktorú v máji 2001 vykonala v nemocnici Všeobecná zdravotná poisťovňa, pobočka Košice (VšZP). Škodu, ktorá jej mala takýmto spôsobom vzniknúť, vyčíslila na 69 533 korún.

"Všetci pacienti boli u mňa riadne vyšetrení a na základe ich diagnózy som im vypísala recept," uviedla obžalovaná, ktorá spáchanie žalovaného trestného činu kategoricky poprela. Argumentovala tým, že išlo o pacientov, ktorí nevedeli zohnať lieky v košických lekárňach, preto ju požiadali, aby ich zabezpečila ona. O výber liekov v Prešove požiadala magistru C. K. To, že sa lieky k pacientom nedostali, odôvodnila tým, že napriek predchádzajúcej dohode si ich neprišli prevziať.

Medzi uvedenými pacientmi boli aj dvaja, čo zomreli pár mesiacov predtým, ako na ich mená vypísala recepty. Z dokazovania vyplynulo, že túto informáciu dostala VšZP zo svojej prešovskej pobočky, ktorá recepty fakturovala a uhrádzala. Na jej základe bola vykonaná kontrola...

"Vy ste ošetrovali mŕtvych pacientov, viedli ste o nich evidenciu, ako u tých, čo žili. Uvádzali ste informácie o ich zdravotnom stave, liečení a kontrole..." uviedol na pojednávaní revízny lekár VšZP.

"Keď som zistila, že som vypísala recepty na mŕtvych pacientov a že lieky nemohli byť použité ani pre ležiaceho, čo sa chcel obesiť, chcela som ich vrátiť. Osobne som navštívila vedúcu lekárne v Prešove a požiadala som ju, aby všetky lieky zobrala späť. Odmietla to s tým, že to má zakázané," bránila sa lekárka. Svedok k tomu uviedol, že lekáreň môže prevziať liek len od distribútora, nie od ambulantného lekára.

Z kontroly a vyšetrovania prípadu vyplynulo, že medzi 12 pacientmi, ktorým obžalovaná predpísala lieky, boli aj takí, čo mali iných lekárov, resp. u nej na žiadnom vyšetrení nikdy neboli. Podľa Ľ. K. išlo o ľudí zo záchytky alebo v stave spáchať samovraždu, resp. niekoho zabiť. Zdôraznila, že bolo jej povinnosťou predpísať im lieky, ktoré potrebovali, resp. ich použiť.

Revízny lekár k tomu uviedol, že z kontakov s údajnými pacientmi obžalovanej nenadobudol dojem, že sú nesvojprávni. Poukázal na to, že ak ich k obžalovanej doviezli policajti, musia o tom existovať záznamy. Vyjadril tiež počudovanie nad tým, že lieky pre košických pacientov boli vyberané v lekárni v Prešove.

Ľ. K. na margo toho uviedla, že aj svedok psychiater, ktorého súd vypočul, uviedol, že niektorí z pacientov, ktorým predpísala lieky, si to vzhľadom na ich diagnózu nemusia pamätať. Argumentovala aj tým, že išlo lieky, ktoré v tom čase v košických lekárňach nemali.

"Lieky, o ktoré ide, boli v inkriminovanom čase v košických lekárňach dostupné. Viem to z vlastnej skúsenosti, mala som chorého otca, pre ktorého som ich zháňala," oponovala obžalovanej ďalšia svedkyňa.

Zásadnou otázkou, o ktorej mal rozhodnúť súd, bol fakt, či konanie obžalovanej naplnilo skutkovú podstatu trestného činu podvodu podľa paragrafu 250, ods. 1, 2 Trestného zákona, ktorý hovorí: "Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu nie malú, potresce sa odňatím slobody na 6 mesiacov až 3 roky alebo peňažným trestom."

Obhajkyňa obžalovanej poukázala na to, že jej mandantka sa neobohatila. Lieky predpísala pacientom s vážnou psychiatrickou diagnózou. Po tom, čo si ich pacienti neprevzali a prešovská lekáreň ich vziať späť odmietla, boli použité v nemocnici pre ležiacich pacientov. Obhajkyňa mala za to, že v dokazovaní pred súdom nebola preukázaná výška škody, ktorú mala podľa obžaloby prokurátora Ľ. K. spôsobiť.

K tomu treba uviesť, že partnerom VšZP bola nemocnica, nie Ľ. K., takže išlo o finančné vyrovnanie medzi týmito dvoma subjektmi. Obidve strany tvrdili, že nemocnica svoj dlh vyrovnala už v priebehu prípravného konania.

Kým obhajkyňa navrhla súdu, aby Ľ. K. spod obžaloby oslobodil, prokurátor trval na uznaní jej viny. Poukazoval na výpovede ´udajných´ pacientov, ktorí tvrdili, že sa u Ľ. K. nikdy neliečili, resp. že išlo aj o dvoch mŕtvych.

"Necítim sa vinná. Dúfam, že súd posúdi skutok, z ktorého som obžalovaná, objektívne," vyhlásila na záver obžalovaná. Dodala, že bola traumatizovaná a kriminalizovaná vzápätí po tom, čo vyhrala súdny spor s nemocnicou. Teda, keď súd rozhodol, že ukončenie pracovného pomeru v nemocnici, kde pracovala 31 rokov, je neplatné.

Posledné slovo mal samosudca, ktorý dospel k horeuvedenému verdiktu. Ten zatiaľ nie je právoplatný.