však nezistia aké to je, keď sa pod vami trasie sedadlo a s napätím čakáte, kedy celá konštrukcia spadne, čo minulý rok perfektne dotváralo celú atmosféru. Tentokrát však mali diváci možnosť byť priamo pod pódiom a doslova trhať zo spevákov šaty.

Pár minút pred prenosom prišla Petra Jurínová, aby publikum "nažhavila". S vypínaním mobilných telefónov to už bolo horšie. Petru väčšina ľudí odignorovala, veď teraz sa už primárna funkcia mobilov stráca a dôležitejší je mať na mobile foťák. Ten si predsa nikto nevypne, keď je na pódiu hviezda. A keď zapnuté mobily štábu nerušia onú techniku, tak ani môj, nie?

O tri štart, spustila sa zvučka a celá hala vybuchla spontánnym potleskom, kričaním, skandovaním. Adela a Pyco začali tancovať a strhli so sebou aj davy. Divokú kartu dostala bez zbytočného naťahovania Petra Kepeňová a konečne sa začalo spievať. Kým speváci spievali a dievčatká šaleli, Paľo Habera si usilovne tlačil do uší slúchadlá, teda ten povestný odposluch. Nedal si ujsť ani jeden jediný tón a samozrejme, že to dal svojím štipľavým spôsobom stále najavo. Škoda, že väčšina ľudí v Inchebe nemala šancu počuť či už tvrdú kritiku, alebo aj chválu z úst porotcov. Rozprávali buď ticho, alebo to nejako nedomysleli s mikrofónmi...

Postupne sa na pódiu vystriedali aj ostatní speváci, čo je zbytočné komentovať, keďže ste to mali možnosť vidieť. Avšak nevinný pohľad chlapčenských očí, dotyky rúk s diváčkami, žmurkanie, úsmev a samozrejme možno aj spev uchvátili hlavne "more besných hormónov" pod pódiom. Nech je to kto chce, nech spieva ako chce, hlavne, že sa ma dotkol a v pondelok ozelenejú od závisti všetky spolužiačky! Neprekáža, že zrejme nemali tušenie, o čom ich idoly spievali, keďže väčšina piesní bola v angličtine. Ako to neskôr počas Rozhodnutia zhodnotila Adela, obľúbené číslo týchto fanúšikov bolo 1995. Nielen preto, že to bol rozdiel hlasov medzi postupujúcim a vypadavájucim, ale zrejme aj preto, že to bol ročník narodenia najväčších fanúšikov Superstar.

V hale ubiehalo všetko strašne rýchlo a počas každej reklamnej prestávky sa ľudia vrhali na minuloročných finalistov a aj na porotcov. Pamätníček bol neoddeliteľnou súčasťou vybavenia každého neplnoletého účastníka. Po skončení priameho prenosu nás ešte čakala talkshow s Brunom a všetci mali ostať na svojich miestach. Tento kvázipríkaz však mali niektorí vyslovene "na háku". A tak sa Bruno so svojou "zábavným rozprávaním" predviedol aspoň divákom pri televíznej obrazovke. Po talkshow si konečne prišli na svoje držitelia pamätníčkov, keďže podpiskarty ešte nie sú vytlačené. Dostať sa spod pódia na čerstvý vzduch dalo zabrať, pretože nespadnúť medzi more pubertiakov bolo naozaj náročné. Navyše ochranka stála na každom kroku, a tak sa hľadanie východu z haly premenilo na menšie branné preteky.

Tesne pred Rozhodnutím to na pódiu vyzeralo tak, že aktéri dostali scenár iba pred priamym prenosom a narýchlo si to pod režisérskym dohľadom Petra Ňunéza ešte musia vyskúšať. V priamom prenose to však v podaní Adely aj Pyca bola stará dobrá improvizácia. Najväčším šokom večera bolo rýchle vyhlásenie výsledkov. Veľa času zrejme zabral spievajúci Kely a tak na naťahovanie spevákov čas neostal. Niektorí diváci sa tesne po vyhlásení výsledkov zdvihli a odišli. Zrejme nechceli dlho čakať v šatni na svoju bundu. To však bolo voči vypadnutej Lenke vyslovene drzé. Pycovi sa to takisto nepáčilo. Po záverečnej zvučke sa síce divákom poďakoval, že vydržali, no zároveň ho mrzelo, že niektorí odišli skôr, ako sa patrí...