zmierňujúci bolesť a pôsobiaci na rany. O liečiteľských prostriedkoch zachytených aj písomne, sa dozvedáme z egyptských papyrusov - zo Smithovho papyrusu z 1. polovice 17. storočia pred n. l., ktorý je opisom staršej knihy, z Kahunského gynekologického a Ebersovho papyrusu, z receptárov, ktoré opisovali žiaci lekárskych škôl. V staroegyptskej lekárni bolo možné nájsť 400 substancií, používaných ako liečivá. Boli medzi nimi látky živočíšneho pôvodu, rastlinného (/okrem častí rastlín bol liekom aj ich popol, slama, triesky), minerály. Ešte aj dnes používajú v ľudovom liečiteľstva kavlín, alabaster, antimón, morskú soľ, liadok, o čom sa majú možnosť presvedčiť aj dovolenkári. Lieky podávali tekuté alebo ako prášok, pilulky, čapíky, krúpy, koláče, lievance, zvonku sa používali vo forme mastí, kaše alebo cesta.
Mezopotámsky receptár uvádza 250 rastlín, 120 minerálnych látok a 180 liečiv živočíšneho alebo iného pôvodu. Od Mezopotámcov a Egypťanov ich potom prebral antický svet a neskôr Arabi. Mezopotámske liekopisy neuvádzali miery a váhy na rozdiel od egyptských, ktoré boli veľmi presné. Zato boli dôkladné odporúčania, kedy sa majú lieky užívať. Najpriaznivejší čas bol v noci alebo ráno pred východom slnka.
Staroindická filozofia uznávala kontinentálny vývoj prírody a verila, že tajomné sily prírody je možné premôcť zariekavaním. Indická medicína a lekárenstvo zdôrazňovali význam dokonalého poznania liečivých prostriedkov - jedov rastlinného pôvodu. Farmakológia opisuje okrem konope, ako lieku, aj určitý druh narkózy a liečivé účinky cesnaku. Indické drogy sa dostali do celej Ázie a aj do lekárskych kníh západného sveta.
Číňania verili, že na každú chorobu existuje liek. V knihe, ktorá vznikala po stáročia a bola vydaná až v roku 1597, je také množstvo liečivých rastlín a drog, ktoré prekračujú sortiment medikamentov všetkých národov. Mnohé z nich zostali nepreskúmané a napodiv jednou z rastlín, ktoré doposiaľ úplne neodhalili svoj liečivý efekt, zázračný koreň ženšenu. Používa sa v celej Európe ako prostriedok s rozsiahlou indikáciou od omladzujúcich účinkov, po neplodnosť a rakovinu. Spomínaná kniha farmakológie má 8160 receptov, zostavených z 1871 substancií väčšinou rastlinného pôvodu. Boli medzi nimi aj lieky na orgánoterapiu a recepty s použitím hadieho mäsa, zvieracích orgánov, chlpov z tigra, koncov jeleních parohov.
Otec lekárstva Hippokrates v jednom z mnohých spisov vymenoval liečivé rastliny a drogy, na základe čoho vzniklo učenie o drogách a rastlinách, ktoré svojim tvarom poukazujú na chorobu, ktorá sa nimi lieči. Hippokratove skúsenosti a jeho dielo si osvojil Claudius Galenus, osobný lekár Marka Aurélia. Pripravoval lieky z liečivých rastlín, založil učenie o liečivých substanciách a príprave liečiv, ktoré nesie po ňom názov "galenika". Účinné formy liečivých prostriedkov nesú dodnes jeho meno. Sú to galeniká.
Všetky diela antických lekárov - ráta sa medzi nich aj Pedanios Dioscorides (vojenský lekár za panovania cisára Nera), ktorý zaznamenal správy o liečivých rastlinách Stredomoria v piatich zväzkoch Materia medica - používali neskôr Arabi ako základ svojho učenia o liečivých prostriedkov. najslávnejší z nich bol Avicenna, ktorého volali knieža lekárov. Napísal učebnicu Kánon lekárstva a v jeho druhom zväzku opísal najúčinnejšie liečivé prostriedky doby, v ktorej žil.
Preskočíme dobu k počiatkom lekárstva a lekární na našom území, čo bolo v 14. storočí. Odvtedy totiž máme písomné správy o lekárnikoch aj o verejných lekárňach. V Košiciach je lekáreň doložená z r. 1394, v Bardejove z r. 1442, v Kremnici z r. 1491, o prvom lekárnikovi v Bratislave z r. 1310. Okrem verejných lekární sa zakladali aj lekárne v kláštoroch. Sieť lekární sa rozšírila v 16. - 18. storočí. V 70. rokoch 18. storočia bolo na území Slovenska 55 lekární. Pripravovali v nich lieky podľa písomných a ústnych pokynov lekárov a od 17. do druhej polovice 19. storočia sa v nich vyrábali aj chemické liečivá.
Práca lekárnikov vychádzala zo zbierok predpisov na prípravu liečiv a liekov (dispenzatória a antidotánia), z ktorých sa neskôr vyvinuli liekopisy, obsahujúce aj údaje o vlastnostiach, uchovávaní, akosti a kontrole liečiv. Lekárne na našom území sa riadili podľa viedenského dispenzatória a augsburského liekopisu do roku 1700. Potom podľa ôsmich vydaní rakúskych liekopisov a od roku 1872 až do 31. decembra 1947 podľa uhorských liekopisov.
V Košiciach sa používal košický liekopis, ktorý vyšiel tlačou v roku 1732. Bol to zoznam jednoduchých liečiv a zložitých liečivých prípravkov, nachádzajúci sa v znovuotvorenej košickej mestskej lekárni. Zostavený bol podľa liekopsiných diel, používaných v tom čase na území Slovenska: augsburského liekopisu a viedenského dispenzatória.
Spomeňme košických lekárnikov mesta, ktorých uvádza vo svojom Slovníku košických osobností Dr. Mária Mihóková: Majiteľom jednej z najstarších lekární v Košiciach na rohu Hlavnej a Mlynskej "U uhorskej koruny" bol Leopold Molnár (nar. 1830). V roku 1877 v nej predával "liečivé mlieko" kefír. Viliam Maléter (nar. 1819) bol jedným z najbohatších Košičanov a vlastnil lekáreň Zlatý lev - na Hlavnej 46, odkúpil ju Anton Megay (nar. 1864) a vyrábal aj predával v nej liečivú sódovú vodu, ktorú si dal patentovať Maléter. František Koláth (nar. 1839) dostal povolenie na otvorenie piatej lekárne s názvom Salvator na Hlavnej 149, kde tiež vyrábal a predával sódovú liečivú vodu. Lekárnikom bol aj Viliam Benczúr (nar. 1811) otec slávneho maliara Júliusa Benczúra.
Kvôli úplnosti ešte uvedieme, že v lekárňach predávali aj niektoré druhy koloniálneho tovaru, na čo nemuselo byť osobitné povolenie. Zriaďovanie a kontrola lekární bola do r. 1748 v kompetencii mestskej rady, ktorá riadila ich prevádzku podľa medicínskych a lekárenských poriadkov. Potom ich zriaďovanie reguloval štát prostredníctvom zdravotníckych komisií alebo oddelení príslušných správnych úradov a ich vlastníctvo bolo viazané na koncesiu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
