hospodárstva sa stala dcéra Klára Drugetová. Jej dcéra Mária sa vydala a takto majetok prešiel na šľachticov Csákyovcov. Manželstvo Márie bolo bezdetné a po jej smrti sa Humenné prinavrátilo ďalšej Žigmundovej dcére Terézii Vandernátovej. Do tejto rodiny sa priženil Karol III. Andrássy a na 150 rokov sa Humenné dostalo pod vplyv Andrássyovcov, rodu s pôvodom v Sedmohradsku. Vo vlastníctve Andrássyovcov ostalo Humenné až do druhej svetovej vojny. Po smrti Karola III. vlastníctvo prešlo na jeho synov Júliusa a Aladára.
Významnou osobnosťou rodu bol Aladárov syn, Alexander Andrássy, ktorý dal prebudovať humenský kaštieľ do dnešnej barokovej podoby. Po roku 1848 sa stali Andrássyovci veľkostatkármi a po druhej svetovej vojne ich majetok prešiel do vlastníctva štátu. Najvýznamnejšou osobnosťou rodu bol gróf Július Andrássy, ktorý sa stal predsedom maďarskej vlády a od roku 1871 ministrom zahraničných vecí Rakúsko - Uhorskej monarchie. Do Humenného prichádzal len zriedkavo.
Koncom 16. stor. malo Humenné 600 - 700 obyvateľov, na rozhraní 19. a 20. stor. 4000 a pri poslednom sčítaní v roku 2001 37 000 obyvateľov. Do polovice 19. stor. bolo Humenné poddanským mestečkom a obyvateľstvo sa zapodievalo prevažne poľnohospodárstvom. Zaostávala v ňom remeselná výroba a obchod. Až začiatkom 20. storočia sa v ňom začal rozvíjať priemysel.
Do života obyvateľov zasiahli neúrodné roky a cholerová epidémia v roku 1831, ktorá sa preniesla z Poľska a postupne zasiahla celý Zemplín. Epidémia vyústila do cholerovej revolúcie, ktorá je v histórii zapísaná ako Sedliacke povstanie, z čoho sa mesto dlho nevedelo spamätať.
V 18. stor. v meste boli len tri ulice, a to dnešné Námestie Slobody, ulica Osloboditeľov a Mierová. Neskoršie k nim pribudla Lipová, Hrnčiarska a Kúpeľná. Domy boli prevažne jednopodlažné.
Po pripojení Haliče k Uhorsku a pod vplyvom ďalších udalostí sa do Humenného a okolia začali sťahovať Židia, ktorí si v meste v r. 1856 zriadili verejnú ľudovú školu a v r. 1895 postavili synagógu z kameňa vyhoreného katolíckeho kostola. Židia boli prínosom pre rozvoj obchodu, peňažníctva a zdravotníctva.
Po zrušení nevoľníctva Jozefom II. sa v roku 1785 z Humenného postupne stáva centrum remeselnej výroby Zemplína. K tomu prispeli aj vandrovky tovarišov, ktorí si po návrate v meste otvárali remeselné dielne. V 19. stor. v Humennom bolo 140 remeselníckych majstrov a v meste pracovali 2 pekári, 5 mäsiarov, 7 tkáčov, 10 krajčírov, 18 garbiarov, 8 obuvníkov, 32 čižmárov, 20 kožušníkov, 8 kováčov, 6 kotlárov, 2 debnári, 2 kolesári, 2 murári a po jednom bol gombikár, sedlár, klobučník, kominár, kníhviazač, hodinár, lekárnik a fajkár. V polovici 19. stor. v meste pôsobili traja lekárski praktikanti, dvaja lekárnici, dvaja advokáti a traja inžinieri geometri. To dokazuje slabé zastúpenie inteligencie.
Koncom 19. stor. v meste zaostávalo školstvo, keď existovali dve ľudové školy, z toho jedna židovská. Vyučovalo sa len tri roky a to náboženstvo, čítanie a písanie. V r. 1876 bola zriadená meštianska a o rok drevárska škola. V školskom roku 1889/90 k nim pribudla obchodná škola, ako prvá v Uhorsku. Koncom 19. a na začiatku 20. stor. v meste tvrdá maďarizácia.
Prínosom pre Humenné a okolie bola výstavba železnice, ktorá mala spájať Budapešť na severe s mestom Przemysl v Poľsku. Prvý vlak z Michalian do Humenného začal premávať v roku 1871, o rok až do paloty a v r. 1874 do Przemyslu.
V r. 1851 v meste zriadili poštu. Zásielky raz za týždeň odvážali do Michaloviec, ktoré boli napojené na krajinskú košickú poštu.
Začiatkom 20. stor. v meste vybudovali tri liehovary, pivovar, mliekáreň na spracovanie mlieka, fabrika na výrobu tehál a škridle, na výrobu kief a niektoré ďalšie. Prvýkrát sa v meste rozsvietili acetylénové lampy v roku 1901 a prvá elektráreň zásluhou A. Andrássyho bola postavená v roku 1906 a prvé osvetlenie domov a mesta bolo zaregistrované v roku 1907.
Prvá svetová vojna v r. 1914 nepriaznivo zasiahla do rozvoja mesta a ľuďom priniesla ďalšiu vlnu hladu a biedy. Po železničnej trati sa často presúvali vojská Rakúsko - Uhorskej monarchie. Humenné a okolie sa zásluhou Jaroslava Haška dostalo do literatúry a pri návšteve dnešného Humenného každého zaujme socha vojaka Švejka na hlavnej železničnej stanici.
Článok o Humennom ukončím úryvkom z knihy od Jaroslava Haška Dobrý vojak Švejk: "Za pět minut jel vlak dál na Humenné. Zde již bylo jasně a zřetelně znát stopy, když Rusové táhli do údolí Tisy. Po stráních táhly se primitivní zákopy, tu a tam bylo vidět vypálenou usedlost, kolem které narychlo zbudovaná bouda znamenala, že se majitelé opět vrátili".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
