februára v klube Butterfly a krstným otcom sa stal práve majiteľ tohto klubu Mišo, ktorý kapele v začiatkoch jej existencie pomohol. O tomto debute sme sa porozprávali s gitaristom Mirom a basákom Alexom.
Ako prebiehali práce na vašom CD?
M: Najprv stále niekoho z nás napadne text, potom ho prinesie do skúšobne a ostatní povedia, či s ním súhlasia a či sa s ním stotožňujú. Momentálne 80 percent našej hudby vzniká v skúšobni, kde prídeme, začneme hrať a improvizovať. Niekto niečo dobré zahrá a keď sa ostatní pripoja, tak vtedy vznikne fakt dobrá vec.
A: Niektoré veci vznikali tak, že sme ich zahrali a povedali si, paráda. A keď sme to zahrali piatykrát, tak sme zistili, že tomu niečo chýba.
Podľa čoho ste na album vyberali pesničky?
M: Odkedy vznikla kapela, tak máme v repertoári asi 20 vlastných skladieb, ale veľa z nich sme povyhadzovali, lebo kapela sa časom vyvíja, postupne sa zdokonaľujeme a získavame iné názory na svet, rastieme. Tak ostali 4 najlepšie pesničky, ktoré sa nám najviac páčia. Nahrávanie albumu trvalo 22 hodín čistého času.
Kde majú ľudia možnosť si toto CD zohnať?
A: Hlavne na koncertoch. Myslím si, že kapely sa v súčasnosti musia živiť živou hudbou a nie predajom CD, pretože teraz skoro každý napaľuje. Tie skladby sa dajú zohnať aj na našej stránke www.podfuck.szm.sk.
M: Kopírovanie zabíja hudbu, ale nás posunie dopredu. Na Slovensku je celkovo veľmi ťažké nájsť vydavateľa, lebo vo všeobecnosti sa taká hudba ťažko predáva. Vydavatelia si povedia, my chceme toto a toto, aby sa to hralo v rádiách. Refrén musí byť do 30 sekúnd, aby to bolo počúvateľné, musí tam byť pekná melódia. Toto CD si preto vydávame sami. Najkrajší pocit je, keď sa kapela presadí hudbou, ktorú si spraví sama a nie takú, čo jej nadiktuje vydavateľ.
Čo nové chcete Slovensku ponúknuť?
A: Nikto sa nevie dohodnúť na tom, aký štýl hráme. Keď povieme, že je to niečo medzi hardcorom a punkom, stále nám niekto povie, že to nie je to a nie je to a že nie sme ničím iní. Je to vec pohľadu.
M: Keď chce niekto spraviť na Slovensku dieru, musí spraviť niečo iné ako len melodický rock či pop. Keď človek počúva doma CD, počúva ho ušami. Keď však príde na koncert, počúva ho nielen ušami ale vníma aj tu vizuálnu stránku. Preto by kapela mala dávať publiku energiu a my sa na pódiu snažíme spraviť šou.
A: Nás to na pódiu baví. Keď ľudia stoja a počúvajú a povie sa slovo láska, tak cítia lásku. A keď sa povie slovo hovno, tak sa z toho ľudia poserú. Ľudia robia to, čo my povieme. Keď začneme skákať my, tak ľudia skáču s nami.
Zúčastnili ste sa aj súťaže US Steel Talent Night. Čo vám táto súťaž dala?
M: Málo začínajúcich kapiel a hlavne tvrdších ako my, má možnosť vystupovať na takej akcii, kde už hrajú profesionáli ako IMT Smile, No name, či Brainstorm. Na veľkom pódiu je to skôr festivalová atmosféra, zatiaľ čo v kluboch je to underground.
A: Celkovo nám pomohli tie rady, čo nám dali ľudia, ktorí sa tomu venujú. Napríklad keď prišli Oskar Rózsa a Henrich Tóth a povedali: "Chlapci, to oblo dobré," tak si to vezmem k srdcu viac, ako keď príde niekto, kto sa v hudbe nevyzná a chce nám len povedať, že to je strašné. Jasné, že každý má právo na svoj názor a nemusí nás počúvať, no od profesionála sa tá kritika berie inak.
M: Človek musí najprv robiť to, čo ho nebaví, aby mohol robiť to, čo ho baví a mal by si mal dávať vysoké ciele. Keď som sedel doma a hral na gitare Holubí dům, bolo pre mňa úplne nereálne, že raz budeme robiť predkapelu slovenskej punkovej legende Slobodnej Európe, alebo že sa zúčastním US Steel Talent Nigt. Takže, keď je pre mňa teraz nereálne, že budem hrať niekedy na Woodstocku, tak to možno raz bude. Raz chceme dosiahnuť to, že prídeme na koncert, kde je 30 000 ľudí, zahráme prvý tón a všetci budú vedieť, čo ide. Cieľom každého muzikanta je po sebe niečo zanechať. A možno tak o tridsať rokov, keď sa povie Pudfuck, tak to bude také, ako keď sa teraz povie Rolling Stones.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
