pohybovala tematika kráľa Mateja a slávy rodu kysackých pánov. Takisto aj vybavovanie si účtov protihabsburskej opozície humorom proti tým, čo verne slúžili cisárovi. No najpočetnejšou skupinou sú rozsahom kratšie verše o aktualitách užšieho domova, jednotlivých zemepánov či miest, najmä počas kortešačiek. Práve tie zachytávajú také javy vo vývoji spoločnosti kraja, ktoré sa do úradných spisov, aké máme v archívoch, nedostali.

V období osvietenskej monarchie sa panstvo, zemani aj mešťania, vzdelávali latinsky, nemecky, francúzsky, gramatike maďarčiny sa venovali až v novoveku, ale čítaniu kníh v bilbličtine ("behemisch) aj skôr. Košický kníhkupec Galen mal r. 1583 na sklade v reči zvanej "behemisch" nielen učebnice a ľudové čítanie, ale aj učenú literatúru. Naučené jazyka boli u pánov v našom kraji vecou úradného bontónu. Uvoľnenejšie, familiárnejšie sa im vyjadrovalo v dennodennej reči ľudu v salónoch šľachty ako aj popredných mešťanov. V r. 1818 hosťovala "ozaj vzdelanému publiku" Košíc peštianska herečka Déryné. Nechápala, že v panských domoch, kam bola pozvaná na obed, "dámy medzi sebou sa zhovárali po slovensky", že u Košičanov bola "pani Deryčka".

Vyjadrovať sa vo veršoch, vynachádzať vhodné slovko do rytmu a rýmu riadkov, tým vrcholí dôverná znalosť slovného bohatstva reči. Bez každodenného obcovania v reči a srdečného vzťahu k nej nejde sa vyžívať vo veršovaní. Tým menej, ak ide o miestne aktuality. Anekdota, humor, irónia súria, majú svoj optimálny čas a miesto.

Jednou z veršovaniek, zameraných na konkrétnu udalosť v meste je 60-riadkový rukopis zo zbierky G. Žebráckeho. V záhlaví má dátum december 1834 a nadpis "O bardijovskej konine". Nevedno, či autorom bol zemepán poškodených obcí, alebo sociálne cítiaci inteligent - mešťan. Jeho irónia má na muške vedenie mesta. Účinok svojej irńie zvyšuje klasicky vzdelaný autor spojením dvoch v kraji bežných "škádliviek" (doberaní): pachtenie po tradícii Ríma a urážanie sa za prezývku "koňar". Vplyvom renesancie (pred a po 1400) bolo v móde latinizovať mená obcí a osôb, rodili sa ai povesti o antickom pôvode. Marhaň sa volala Margonia, Sobinov (Sabinov), Cibinium, Prešov, Aperias atď. Ľudovému posmešku "jak bardijovsky Roman" oponovali "Bardiovienses" (mešťania Bardejova) vybájeným súvisom s antickými Rimanmi. Prezývka "koňar", či potváranie jedením koniny, putovalo z centra stolice na celý Šariš.

Básnik sa veršami dotýkal teda citlivých miest šarišského mesta: Panove Romani, cože sce zrobili, však sce mesto vola koňa rozpredali. Hej, do tyšic ďabloch! Co Cicero povi, ked na hovedzine zmerkuje podkovy? Vidzice, ja povim, jak myslim, vam rovno, že vy ne Romani, lem romaňske hovno. Zavisc od Romanoch jednu sce strimali a pri tej sce v Uhroch lem meno zasrali......"

Záver autora spečatí posmech mestu: Tak se cech mesarsky v zlahodze s dupkami (mrcinármi) puščil do remesla, zostal pajatašami. Meso koňske v mesce hned še rozdzelilo. Ta tak še meščaňstvo hned uspokojilo. Bo každy pan dostal skerze svoju dzivku (slúžku) falatek koniny na dobru polivku.

Autor: O. R. Halaga, DrSc. h. c.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.