viac ako celá moja výstroj dokopy. Keď ma obehla prvýkrát, ticho som si niečo zašomral pod nos a taktne mlčal. Veď je to malé dievča predsa. Nech si zalyžuje.

Keď to isté urobila o dvadsať minút opätovne a bez problémov si to zase zamierila priamo k vleku, moja taktnosť ustúpila hnevu. Pôvodný nápad bodnúť do nej palicou som akosi zamietol, palicu som ešte potreboval. Napadlo ma, že by som sa mohol vyzuť a ísť k nej. Ale kým by som sa dostal z viazania (vy všetci, ktorí lyžujete, to poznáte), tak by ma malá predbiehala po tretíkrát...

Keďže stála asi dva metre odo mňa, tak som na ňu zavolal. Slová "hej ty malá, v tom červenom..." nie je práve výrok na cenu roka, ale nič iné ma nenapadlo. Ani sa neotočila. To ma dožralo. Poprosil som pani čo stála blízko nej, či by láskavo nemohla povedať vedľa stojacej malej v červenom, aby sa nepredbiehala a šla sa postaviť tak ako my všetci do radu. Pani na mňa pozrela a bez mihnutia oka mi povedala, či ma "až tak veľmi trápi keď ma obehne nejaké to dieťa?!" Malá v červenom sa tvárila akoby nič (veľmi dobre vedela, že sa bavíme o nej) a už bola na vleku. Ja 5 minút po nej. Samozrejme, že ja som ostal tým idiotom, ktorý malej v červenom nedopraje, aby si zalyžovala.

Takže som mohol cestou hore premýšľať. Ak sa malá v červenom niekoľkokrát drzo na vleku predbehne tak je alebo nevychovaná alebo ju práve takto vychovali. Neviem, čo je horšie. S jej rodičmi som sa našťastie nevidel. Alebo naopak.

Malú v červenom som si zastavil na kopci. Našťastie nevie tak dobre lyžovať ako predbiehať. Povedal som jej, že ak ju ešte raz uvidím ako sa predbieha, tak jej to nedarujem. Sám som nevedel, čo tým myslím. Podstatné je, že malá v červenom sa postavila na koniec radu. A ja som išiel domov, pretože mi vypršala platnosť lístka.