má právo na sklamanie, aké je jeho srdcu blízke. Problém začína, keď verejný činiteľ svoje negatívne emócie nielen zverejňuje, ale neudrží na uzde.
Minister zdravotníctva by zrejme urobil dobre, keby vyhľadal nejakého známeho psychológa. Určite ich má dosť. Incident s redaktorom TA 3 Bradom, ktorého obvinil z korupcie a odmietol mu odpovedať na otázky, je neprípustný a odsúdeniahodný. Nech by mal Zajac akokoľvek dobré argumenty. Toto jeden politik a minister robiť jednoducho nesmie, ani keby zreformoval nielen zdravotníctvo, ale celé Slovensko. A už vôbec nie vytrhávať mikrofóny z ruky a rozhadzovať ich po chodbe. Zajac stráca nervy, je to vidieť už niekoľko mesiacov, arogantne sa správa i k spolupracovníkom, ktorí mu nič neurobili. Tentoraz to prehnal definitívne. (A neospravedlňuje ho ani zasadanie pandemickej komisie pre vtáčiu chrípku. Zaoberať sa "tromi sliepkami z Rakúska" a "suspektnými vtákmi" musí byť na mozog reformného ministra naozaj náročné.)
Nič na veci nemení, že s redaktorom Bradom má Zajac trvalo naštrbené vzťahy. To sa ťahá už roky. Kvôli - údajne - neobjektívnemu spravodajstvu okolo nejakej zdravotníckej kauzy musel svojho času Brada odísť z STV. Vtedy išlo asi o toľko, že mu editor odmietol pustiť do vysielania nejaký zúfalo jednostranný (resp. neúplný) materiál a on ho zase nedovolil zostrihať. Alebo tak nejako to bolo - stalo sa asi pred dvoma rokmi. Kto veci sleduje, nemá pochýb, že Zajac dlhodobo nie je srdcovou záležitosťou tohto novinára. No - ale čo? Zaujatí reportéri patria k životu rovnako ako hlúpi a zlí politici. Nie je mysliteľné a kam by sme sa dostali, keby sa všetci verejní činitelia, ktorí majú "zub" na toho-ktorého novinára, začali správať ako Zajac? Že budú odpovedať len tým, ktorí sú im sympatickí a "píšu dobre"?
Jav, keď politici občas ignorujú toho-ktorého novinára, vo svete síce nie je bežný, ale ani výnimočný. Dali by sa zratúvať príklady. Podstatné v našej kauze ale je, že Zajac zašiel oveľa ďalej. Keby Bradovi jednoducho povedal, že ho nepovažuje za seriózneho a nebude s ním komunikovať, tak je to možno porušenie tlačového zákona (a možno ani nie), ako tvrdí hlavná syndička Krútka, ale nič neobvyklé. Predstavitelia KDH nerozprávali s celou Markízou dva roky. Majú hovorcov - ako povinnosť štátnych orgánov poskytovať informácie stačia aj oni. Politik môže chovať k novinárovi averziu a ak ňou netrpí informovanosť verejnosti, nech si s ňou žije a strčí za klobúk.
Zajac je presne ten minister, ktorý s veľkým gustom nadužíval klišé, že "ak máte podozrenie z korupcie, treba podať trestné oznámenie". Raz išiel sám príkladom, keď reči o podplácaní pred prijatím jedného zo svojich zákonov dal vyšetriť prokuratúre. V akom duševnom rozpoložení sa musel nachádzať, keď zavesil verejne na kameru, že "vy ste korupčný novinár v rukých politických strán opozície"? Ak to nedokáže na súde, tak sa nedoplatí. A ak nedajbože dokáže, že Brada je úplatný - prečo neoznámil svoje poznatky už dávno?
Je naprosto evidentné, že nevraživú atmosféru okolo svojej reformy Zajac neuniesol. Ak sa pozrieme na vec nezaujato, na znechutenie a "sklamanie" má ľudský dôvod. Aj keď je isté, že to, čo z reformy po politických kompromisoch vzišlo, nie je "to najlepšie, čo sme mohli občanovi dať" (Zajac osobne), rovnako istý je aj fakt, že zdravotníctvo dostal z nuly na pozitívnu dráhu. Výsledky výskumov, ktoré práve jeho reformu označujú za najmenej vydarenú, nezohľadňujú celkom realitu (v dôchodkovej sú zabudované oveľa horšie míny - prvý pilier). A môže sa oprávnene cítiť poškodený aj médiami, ktoré omnoho väčšmi kritizujú jednotlivosti, ako oceňujú pokrok, ktorý buď nevidia, alebo - niektoré - vidieť nechcú. Kto vidí obrovské spory a napätia, čo explodujú okolo zdravotníctva v každej druhej krajine Európy (stačí sledovať Česko), nepochybuje ani sekundu, že Zajac urobil pre svoj sektor viac, ako všetci jeho predchodcovia dohromady. A ak mnohé veci nedotiahol, tak predovšetkým preto, lebo musel ísť do kompromisov s koaličnými stranami, bez ktorých by nepresadil vôbec nič. To všetko však furt nie sú poľahčujúce okolnosti. Zajacove správanie azda vysvetľujú, ale neospravedlňujú.
Ani zatrpknutosť a zlosť nie sú dôvodom, aby sa verejný činiteľ, ktorý je povinný v každej chvíli spovedať sa zo svojich skutkov, úplne prestal ovládať. Zajac sa môže pýtať aj sám seba, aký diel viny na negatívnom verejnom obraze, ktorý si "vybudoval", nesie jeho vlastná arogancia a občas pohŕdanie, ktoré vyžaruje. Teraz prekročil aj túto hranicu. Úplne zbytočne a na škodu reformy, ktorá je tým menej akceptovaná, čím väčšmi je jej symbol neakceptovaný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
