polohu okrášľujú severné svahy Vihorlatu a z ostatných strán Beskydské pohorie a Ondavská vrchovina. Na teritóriu mesta sa už v 7. 8. storočí nachádzala slovanská osada.
Prvá písomná zmienka o meste pochádza z roku 1323, keď ho uhorský kráľ Karol Róbert spolu s Jasenovským hradom daroval svojmu obľúbencovi Filipovi Drughetovi. Za zakladateľa mesta a rodu sa považuje Ján Drughet, ktorý sa v Humennom usadil a jeho potomkovia potom toto územie spravovali viac ako 350 rokov až do vymretia rodu po meči, kedy v roku 1684 bol Žigmund Drughet popravený Kurucmi v Košiciach. Po smrti Žigmunda ostali tri dcéry a dochádzalo k rozsiahlemu deleniu jedného z najväčších feudálnych zemepanstiev na Slovensku. Pod humenské domínium Drughetovcov koncom 16. storočia patrilo 126 obcí a 2441 poddaných v hornom Zemplíne v Užskej stolici.
Humenné sa nachádza na známej obchodnej stredovekej ceste, ktorá spájala južné časti Uhorska s Poľskom. Koncom 16. storočia mesto malo 600 - 700 obyvateľov. Zo svojej zaostalosti sa nevedelo dlho spamätať a jeho najväčší rozmach nastal po druhej svetovej vojne, po výstavbe závodu Chemlon na výrobu umelých vlákien a ktorého zásluhou sa dostalo medzi popredné moderné mestá východného Slovenska. K popularizácii jeho histórie prispel aj "Dobrý vojak Švejk" a jeho autor Jaroslav Hašek, ktorý v tomto diele opisuje Humenné a jeho okolie.
Najväčšia stavebná činnosť v Humennom bola v 17. storočí, keď prebudovali hrad na kaštieľ a dostavali františkánsky kláštor r. 1651. Kaštieľ patrí medzi najvzácnejšie pamiatky mesta a je návštevníkmi najvyhľadávanejší. Zaraďuje sa medzi stavebné skvosty východného Slovenska. Kaštieľ, pôvodne gotický (castellum), spomínaný v roku 1449, v roku 1610 renesančne upravený na štvorkrídlový zámok má z pôvodnej podoby len veľmi málo. Prestavali ho Drughetovci a až do roku 1684 tam bolo ich rodinné sídlo a centrum domínia. Vtedy bol kaštieľ obklopený vodnou priekopou, ako pozostatok z vodného hradu.
Po smrti Žigmunda Drugheta kaštieľ vyhorel a až v 18. storočí ho dali upraviť Csákyovci. Renesančnú podobu si zachoval vonkajšou fasádou, ale zmenila sa jeho vnútorná podoba v štýle barokového slohu. Vo vnútri sa zriadila veľká sála s iluzívnymi námetmi na tapetách. Takto sa zachoval až do 19. storočia, kedy prešiel do vlastníctva Andrássyovcov. Tí zmenili jeho celkový vzhľad v akom sa nám javí dodnes, na barokový kaštieľ s francúzskou podobou.
Pred vstupom do parku a kaštieľa sa nachádzajú na podstavcoch štyri sochy levov, ktoré boli v 19. storočí odliate v železiarňach vo vtedajších Sninských Hámroch (dnes Zemplínske Hámre). Okrem levov je na vstupnej časti umiestnený aj rodinný erb Andrássyovcov.
Kaštieľ a okolie značne utrpelo počas druhej svetovej vojny. Mnohé veci z vnútorného zariadenia sa poškodili a niektoré aj stratili. V roku 1949 vyhorel a nastala jeho celkový obnova. Slúžil pre rôzne potreby mesta, ale najviac pre školstvo. Istý čas v jeho priestoroch bola aj lesnícka škola. V posledných rokoch sa v ňom nachádza Vihorlatské múzeum horného Zemplína.
Okolo kaštieľa sa rozprestiera park, ktorý bol dávnejšie oveľa väčší. Nachádza sa v ňom Skanzen dediny horného Zemplína, v ktorom dominuje drevený kostolík z najvýchodnejšej dediny Slovenska z Novej Sedlice. Na nádvorí a pred kaštieľom sa uskutočňujú rôzne historické a spoločenské podujatia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
