ortopéda stará najmenej 4500 rokov. Ukázal, že prvá ortopedická procedúra našich predkov bolo prikladanie dláh alebo kôry stromu na protiľahlé strany zlomenej kosti, ktoré sa previazali plátnom, aby sa udržali v istej polohe. Egypťania majú prvenstvo na svete aj v protézach. Najstaršia známa funkčná protéza palca nohy má 3 tisíc rokov. Je stále šnúrkou pripútaná k nohe mumifikovanej majiteľky. Ďalšia protéza, vystavená v Britskom múzeu v Londýne má tiež tri tisícročia a jej nositeľka bola asi 55-ročná žena z vyššej spoločenskej vrstvy, ktorú pochovali mumifikovanú v Tébach v Egypte. Palec bol veľmi odborne amputovaný asi kvôli gangréne a protéza vyrobená z troch kusov starostlivo vyrezaného dreva bola k nohe pripevnená koženými remienkami. Opotrebovanie na spodnej časti svedčí o tom, že bola skutočne používaná.
Prvá protéza palca nohy z Britského múzea, kam ju priviezol z Egypta v 19. storočí zberateľ starožitností pre toto múzeum - reverend Greville Chester, je vyrobená z hodvábu, napusteného glejom. Bol to často používaný postup pri vyhotovení nádob, masiek, niekedy aj rakiev. Protéza palca bola ľahká a pripevňovala sa bavlnenými šnúrkami k nohe alebo k sandále. Tretia protéza palca je na múmii v muzeálnych zbierkach v USA a zatiaľ sa výskum neuzavrel. Všetky tri náhrady palca nohy sú unikátne a čo je dôležité, boli funkčné. Egypťania často prichádzali o palec a ak im vtedajší protetik nestihol vyrobiť jeho náhradu za ich života, musel mať nebožtík protézu po smrti, aby bolo jeho telo pripravené na nový život po smrti. Preto na "druhý" svet neodchádzali ľudia neúplní, bez častí tela.
Je známe, že Egypťania mali na vysokej úrovni liečebné postupy, dokonale ovládali prípravu liekov z rastlín a minerálov, i umenie mumifikácie, pred ktorou odstraňovali z tela vnútornosti veľmi šetrným spôsobom, ale iba v krajnom prípade operovali. Okrem trepanácie lebky. Operačné zákroky na ľudskom tele sa priečili ich náboženstvu, tak isto ako aj pitvy pre poznávanie anatómie ľudského tela. (U nás sa protézy v rámci protetiky začali vyrábať v roku 1919).
MT: Mumifikácia
Od antických autorov - gréckeho historika Herodota (5. stor. pred Kristom), od Diodóra Sicílskeho (1. stor. pred Kristom) sa dozvedáme o najzáhadnejšom spôsobe posmertného kultového aktu - mumifikovaní zosnulých (Mumnio znamenalo v perzskom jazyku asfalt) o balzamovaní ich vnútorností, ako aj zvierat. "Umenie balzamovať ovláda a vykonáva osobitný druh ľudí," píše Herodot. "Malzamovači najprv vytiahnu krivým železom časť mozgu cez nosné dierky, časť tak, že do neho nalejú rozpúšťacie látky. Potom narežú ostrým etiópskym kameňom slabiny a vyberú celú bruľnú dutinu okrem srdca a obličiek, vyčistia ju, vypláchnu palmovým vínom, vyčistia vydymovacími látkami. Potom naplnia brucho jemne rozdrvenou myrhou a iným korením a zasa ho zašijú, potom naložia do sódového lúhu na 70 dní," opisuje Herodot. Vnútorné orgány (okrem srdca a obličiek) vložili do kanop - štyroch posvätných nádob. Každý orgán - pľúca, pečeň, žalúdok a črevá mali svoju kanopu. Tie vložili do faraónovej hrobky. Kanopy sú medzi exponátmi v múzeu v Kázire v takom stave, ako ich balzamovači pred tritisíc rokmi do nich vložili. Akt mumifikovania je znázornený na rakvách, stenách hrobiek a chrámov, ktoré dnes obdivujú tisíce návštevníkov Egypta.
MT: Zuby zo zlata, slonoviny a kosti
Ďalšími dôležitými náhradami, nie pre posmrtný, ale svetský život, boli zubné protézy. Majú staršiu históriu než by sa mohlo zdať. Prvé boli vyrobené v 6. storočí pred naším letopočtom. Údajne sa nimi preslávili Etruskovia, ktorí boli majstrami najmä vo vyhotovovaní veľmi precíznych zlatých mostíkov. Zo zlata najprv vytvarovali zuby, potom ich spolu spojili, takže vznikol mostík, ktorý celý zavesili na zuby po stranách. Postupne sa zlato začalo nahradzovať materiálmi, pripomínajúcimi skutočné zuby, buď zo slonoviny alebo kosti. Taká protéza bola estetická, a čo je dôležité, pevná, takže dalo sa ňou jesť.
Takisto ako protézy chýbajúcich častí tela, aj zubné protézy boli dostupné vyšším spoločenským vrstvám - v staroveku aj koncom 17. storočia, kedy bol o zuby veľký záujem nielen kvôli jedeniu. Chýbajúce zuby znamenali určitý hendikep, spoločenský nedostatok. Bezzubý šľachtic či vysoký úradník sa ťažko vyjadroval, pôsobil staršie a mal problémy na hostinách s konzumáciou jedál, ktoré musel bez zubov v kusoch prehĺtať, čo nezostalo bez zdravotných dôsledkov.
Veľký dopyt po zubných náhradách viedol k ich zdokonaľovaniu. Najlepšie protézy sa už podobali na súčasné. Jednotlivé zuby boli upevnené do doštičiek vytvarovaných podľa ďasien. Najlepším riešením boli naozajstné, skutočné ľudské zuby. Znie to drasticky, ale skutočné zuby sa mohli obstarať z jediného miesta - bola ním stará mŕtvola. Dopyt po zuboch mal vplyv na vytváranie skupín zlodejov zubov z cintorínov. Skutočné vlastné zuby niekedy predávali aj veľmi chudobní ľudia, ako dnes predávajú vo svete obličku alebo oko na transplantáciu. Skutočné zuby od starších mŕtvych, aj od živých ľudí boli veľmi drahé a za takúto hornú protézu platili dentistom astronomické sumy.
MT: Zuby z bitevných polí
Z histórie sú známi okrádači ranených a padlých vojakov. Okrem obuvi, osobných vecí, vojenského výstroja a zbraní sa stali predmetom záujmu týchto okrádačov, ako ich volali, v ére začiatkov zubných náhrad začiatkom 19. storočia, bitevné polia. Historickým medzníkom v dejinách zubných protéz bola bitka pri Waterloo, v ktorej Napoleon utrpel porážku (18. júna 1815) a v ktorej na bitevnom poli zostalo 50 tisíc mŕtvych alebo ranených vojakov. Podrobnejší komentár k takej morbídnosti nie je potrebný. Zuby, ktorým začali hovoriť "zuby od Waterloo" predávali po celej Európe. Dokonca aj v Amerike, kde ich v roku 1819 istý dentista a podnikateľ vlastnil niekoľko tisíc od ľudí rôzneho veku, všetky z bitevného poľa.
Ďalšie rozšírenie zásob ľudských zubov nastalo počas krymskej vojny (1853 - 1856) a z občianskej vojny na Americkom kontinente (1861 - 1865), odkiaľ ich jednotlivci priniesli do Európy. Niektorí výrobcovia zubných náhrad odmietali manipuláciu s ľudskými zubami a hľadali vhodný materiál, z ktorého by vymodelovali náhradné zuby. V roku 1837 začal jeden londýnsky výrobca zdokonaľovať dovtedy používaný porcelán, aj technológiu výroby zubov. Bol úspešný. Jeho porcelánové zuby boli drahé, ale kvalitné a ako naozajstné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
