pani Helena, žije v Košiciach a vlani sa dožila úctyhodných 85 rokov. Napriek tomu, že k nešťastiu došlo pred polstoročím, pamätá aj tie najmenšie podrobnosti.
"Manžel mal vtedy 48 rokov, ja necelých 35. Anton bol profesorom učiteľskej akadémie na Komenského ulici, neskôr prevzal hospodárske vedenie Štátneho divadla v Košiciach. V pondelok odletel na služobnú cestu. Jeho neprítomnosť som neznášala dobre. Neviem, ale bol tam aj akýsi pocit, tušenie, že niečo nebude s tou cestou v poriadku."
Zaujímavé je, že jej manžel ani nemal letieť!
"Je to tak. Vymenil si letenku s pánom Grünwaldom, ktorý pôsobil v divadle. Anton dokonca zmeškal pred odletom ešte aj autobus, preto šiel na letisko taxíkom. Pýtate sa, ako som prežívala prvé chvíle, keď mi oznámili, že manželovo lietadlo spadlo? Možno neuveríte, ale nijako. Nenašiel sa totiž nikto, kto by mi to povedal. Až po niekoľkých dňoch mi to oznámil riaditeľ nášho podniku. Neskôr prišla moja spolužiačka, ktorá pracovala v levočskej nemocnici, a tam videla môjho manžela. Potom prichádzali rôzni páni z každého ministerstva, kondolovali, nosili obálky. Tak išli tie dni, až do pohrebu 24. alebo 25. januára. Medzitým sa ma nie raz pýtali, ako má byť pochovaný. Tak vravím, riadne, kresťansky. Sme veriaci ľudia a nebáli sme sa ísť do kostola ani v tých časoch. A čo ma ešte mrzelo, že jemu, čo bol taký fešák, vyložili v divadle fotografiu, na ktorej bol v akomsi svetri. Keď som to videla, myslela som, že mi pukne srdce. A pritom, keď hocikto iný zomrel z členov divadla, vyzdobili javisko kvetmi a urobili mu nádhernú rozlúčku."
Oficiálne zverejnenej správe, že sa lietadlo zrazilo s balónom, pani Siegfriedová dodnes neverí. O rok neskôr sa na jednej schôdzke dozvedela, že po náraze do kopca ľudia zo zadnej časti vyleteli von aj so stoličkami. "Ešte jedna vec. Keď manžela našli, ešte žil. Až pri prevoze do Levoče mu dali injekciu a zomrel na srdcový šok. Aj profesor Kňazovický, ktorý liečil tých, čo prežili, povedal, že určite bolo možné zachrániť viacerých. Jeden sudca, ktorý bol na mieste havárie ako súdny znalec, mi povedal, že zranených mohol zachrániť horúci čaj a iný postup zdravotníkov."
Pani Helena dostávala dôchodok 645 korún, štát ju "odškodnil" jednorazovo tisíckorunáčkou. A na deti jej priznali po 108 korún mesačne. Pani Siegfriedová dodnes veľmi ťažko znáša všetko, čo súvisí s doposiaľ neobjasnenou haváriou DC-3 a stratou manžela.
Autor: sam
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
