šťastlivcov, ktorí prežili haváriu, bol Anton Figula. Jeho syn Peter mal vtedy 5 rokov. Dnes pracuje ako psychológ v liečebno-výchovnom sanatóriu v mestskej časti Košice - Barca.
"Môj otec pracoval v pozemných stavbách. Keď k nešťastiu došlo, mal 42 rokov. Na ten deň sa pamätám veľmi dobre, bol iný ako ostatné dni. Na otca som bol naštvaný, lebo stále nechodil. Vždy mi totiž z cesty priniesol nejaký darček. Nakoniec som to vzdal a išiel spať. V noci ktosi zazvonil, pri dverách stáli dvaja veľmi nepríjemní páni, v dlhých kožených kabátoch, vyzerali ako gestapáci. Mame povedali, že sa stratilo lietadlo a že ho hľadajú. Viem, že sme sa spolu s dvoma súrodencami v ten večer nezvyklo dlho modlili."
P. Figula si pamätá aj to, že jeho mama bola pri otcovi asi mesiac v levočskej nemocnici a jeho so súrodencami rozdelili na ten čas do rodín k príbuzným.
"Otec mal otras mozgu, okrem jednej kosti na pravej ruke polámané všetko. Veľa o tom nešťastí nehovoril, ale spomínal, že ich našli až po dvoch dňoch a vraj keď spadli, viac ako polovica ich bolo živých. Bolo to vraj hrozné, lebo ako v tom mraze ležali v snehu, rozprávali sa. Postupne ich však ubúdalo. Zlé bolo aj to, že cez neho ležala celý deň akási pani. Paradoxne, otcovi pomohli prežiť cigarety, lebo tie ho aspoň trochu zohriali."
Podľa P. Figulu vtedajší mocipáni urobili z celého prípadu propagandistickú akciu. Tvrdili, že sa lietadlo zrazilo s balónom Slobodnej Európy, ktorý niesol na Slovensko zo západného Nemecka letáky.
"Otec vravel, že je to blbosť, medzi ľuďmi sa povrávalo, že vraj tam došlo k nejakej streľbe. Ale otec to nepotvrdil," uviedol pán Peter.
Anton Figula, aj keď chodil dva roky o paličke, sa postupne uzdravil a začal opäť pracovať. Odškodné ani bolestné nedostal žiadne, zomrel v roku 1989. Od havárie DC-3 už nikdy viac nevkročil na palubu žiadneho lietadla, desať rokov ani do kabínky výťahu.
Autor: sam
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
