mladé publikum, ktoré nevynecháva jeho koncerty po boku svojich rodičov. Album Dúhy prináša opäť ďalšiu z mnohých tvári Mekyho Žbirku. On sám nezostáva priazni poslucháčov nič dlžný živým záujmom o všetko nové a progresívne vo svete hudby. Nielen o tom, ako jeho posledné dielko, s ktorým sa onedlho predstaví v rámci svojho jarného turné, vznikalo, nám Meky so svojim neodmysliteľným chlapčenským šarmom pri pohári vínka porozprával.
Čo všetko sa odohralo vo vašom živote za tie tri roky od predchádzajúceho albumu?
"Času na nový album bolo ozaj strašne veľa, a tak sa netreba čudovať, že sa na ňom nazbieralo šestnásť skladieb. Mňa do skladania pesničiek netreba nútiť, ja to mám rád. Sedíte si doma, nikto vás nenaháňa, urobíte si kávičku a jediné, čo vás trápi, je nájsť nejakú melódiu.Čo je strašne zábavné. Je to najzábavnejšia vec. Aj spievanie na živo, ale tam už je trochu viac stresu. Keď máte doma dobrý klavír, alebo gitarku a hľadáte melódiu, je to vždy tvorivá vychádzka do neznáma."
Repertoár ste rozdelili medzi viacerých producentov. Každý z nich vašu hudbu poňal zo svojho zorného uhla. Preto ste sa tak rozhodli?
"Áno, každý z nich ma videl svojimi očami a každý má svoj rukopis. Vyhol som sa klišé. Ak nechcem robiť hudbu z povinnosti, stále vymýšľam. Samozrejme, mohol som staviť na osvedčené postupy a vyhnúť sa fatálnym chybám, ale pre mňa dobrodružstvo patrí k nahrávaniu albumu. Hoci som hanblivý a nie je pre mňa jednoduché zoznamovať sa s novými ľuďmi, podstupujem to kvôli svojim pesničkám. Aby boli zakaždým iné. Pozval som si preto rockera Davida Kollera či elektronického mága Honzu Muchowa. Veľa vecí, ktoré vo chvíli, keď ich vymyslíte, vyzerajú nelogicky, sa môže uskutočniť. Ako napríklad moje duo s modelkou Ivou Frühlingovou."
Rád prekvapujete?
"Áno. Seba i ostatných. Album Dúhy bol o tom, aby prekvapil."
...a dokázal váš nadhľad nad vlastnou hudobnou tvorbou...
"... áno, som otvorený čomukoľvek. Ak chcete niečo zažiť, nedá sa ísť vychodenou cestičkou. A ja som sa presne takto cítil v roku 2005. Chcel som to skúsiť a veľmi sa mi to páči."
Prekvapujete hneď v úvode albumu energickým rockovým spevom...
"... mne to nie je cudzie. Neviem, do akej miery ma ľudia vnímajú, či ako rockera, či skôr cez moje pomalé romantické piesne, ale v repertoári mám aj ich pravý opak. Odjakživa sa mi páčila hlasná hudba, už dávno, keď začínali Led Zeppelin. A že sa nezdám? Tak, možno som si niektoré prekvapenia neúmyselne odložil až na toto storočie (smiech)."
Rovnako ako duet s Marikou. Prečo ju treba zakaždým toľko prehovárať?
"To je špecifická vec, ktorá sa ťažko vysvetľuje každému, kto s Marikou nie je bežne v kontakte. Ja som človek, ktorý sa zaoberá hudobnou existenciou denno-denne. Marika má dlhé obdobia, keď na hudbu vôbec nemyslí, netrápi ju myšlienka, že by už mala nahrať niečo nové. A potom, keď náhodou natrafíte na obdobie, že ju to zaujíma, môže nastať šťastný okamih, že sa vám podarí to, čo už párkrát mne. Že s ňou natočíte pesničku. Ale na to jej musíte ponúknuť naozaj dobrú skladbu."
Vaša hudba oslovuje viaceré generácie, stále vypredávate koncertné haly, na albumoch zakaždým prinesiete niečo nové, čím to je, že ste stále "in"?
"Ha, ono sa to dobre počúva, ale je to asi tým, že sa nezatváram pred ničím novým. Keďže bývam doma, môj sym ma nemôže šokovať tým, že by mi priniesol nejakú nahrávku, ktorú by som odmietal ako niečo, čo nechápem. Som zberateľom CD-čiek, zaujímam sa o nové kapely, napríklad teraz som objavil Magic Numbers, neviem, kto to je, no už len ich názov ma magicky priťahuje (smiech). Navyše hrávam s kapelou mladých chalanov, ktorí vyrastali na inej hudbe a ja, no cítim, že som na podobnej frekvencii, ako sú oni. Nemôžem za to, že sa možno nesprávam tak, ako by sa očakávalo od niekoho, kto je na scéne už tak dlho. Ale keby som mal rozmýšľať, ako by to bolo vhodné a ako nie, asi by ma to poriadne doplietlo. Preto sa držím toho, čo ma baví."
Vraciate sa niekedy k svojim starým skladbám?
"Keď sa vraciam k starým skladbám, väčšinou sú to skladby niekoho iného. Typu Summer Time od Gerschwina. Alebo všetky tie, ktoré vznikli v 60.,70. rokoch. Nie som na tom tak, aby som počúval vlastné staré skladby. Je tam totiž riziko, že vás začne niečo mrzieť, začnete špekulovať, škoda, že nebola tamburína hlasnejšie a podobne. Sú to subjektívne pocity, ktorých sa nemôžem zbaviť, chcel by som to všetko nanovo poprehrávať a vylepšovať, a tak to radšej neprovokujem. Zhodou okolností mi práve napadla skladba Zažni, ktorú by som asi ako jedinú nepretáčal. Nechal by som ju, ako je."
A čo vaše decká, museli ste ich dokopávať do hudobky?
"Jasné, tak ako všetky deti. Ani mne by sa nepáčilo, keby mi niekto diktoval, že o štvrtej poobede pôjdeš tam a tam a budeš hrať Chopina alebo čo, takže ich občas chápem. No viem, že pre ne nie je zlé okrem sledovania telky si občas zahrať na klavíri. Keďže ich cielene nepripravujem na dráhu hudobníkov, mám občas výčitky svedomia, že ich do niečoho nútim. Ale na druhej strane, keď sledujem, čo urobia s tým voľným časom sami, napríklad syn sa vie zaboriť do svojej šialenej pohovky a sledovať rôzne TV programy aj päť hodín v kuse, výčitky ma prejdú. Radšej mu naordinujem ten klavír, aj keď ho budem trápiť, ale dá mu to viac."
Núkali vám pozíciu porotcu SuperStar, ktorú ste odmietli. Prečo?
"Áno a ja sa im ani nečudujem. Poznali ma ako moderátora, a tak si mysleli, že by som tam mohol niečo vtipného porozprávať, ale ja nie som na toto. Nevedel by som tým ľuďom hovoriť to, čo tento model programu potrebuje. Ohľaduplný porotca by im sledovanosť určite nezvýšil. Ja si napríklad ani zďaleka nemyslím, že by každý človek zákonite musel vedieť spievať. Dokonca ani tí, ktorí sa do súťaže prihlásili, podľa mňa nemajú žiadnu povinnosť vedieť o sebe, či to vedia alebo nie. Ak máte o sebe nejaké presvedčenie a nemáte na to, to nie je dôvod, aby vás ostatní odsúdili za hlupáka. Ja nepovažujem schopnosť vedieť spievať za niečo, čo je nadradené iným schopnostiam. Takže ja by som bol asi najhorším porotcom. Budem úprimný, ani nie som fanúšikom takého programu. Adepti sa najprv musia vyváľať v prachu, než dostanú šancu sa prejaviť. Nedokážem si predstaviť, ako sedím pred telkou a sledujem Lennona, ako podstupuje celé to martírium. Som rád, že som ani Lennona, ani Dylana či Jaggera v takej polohe nikdy nevidel."
A čo vaše začiatky?
"Ja som rád, že som absolvoval veci, ktoré som absolvoval, typu Bratislavská lýra a podobne. Také podujatia sme vtedy tiež považovali za čosi ako 'vopruz'. Neboli sme veľmi nadšení festivalovým prostredím, ale keď to dnes porovnám s týmto cirkusom, tak my sme si aspoň hrali vlastné skladby! Som vlastne šťastný človek, lebo keby ma ako začínajúceho rockera mala porota takto dusiť, ja by som tam istotne niekoho prizabil (smiech). Dokonca si myslím, že mladým netreba do toho až tak kecať. Kamil Peteraj má pravdu, keď tvrdí, že pop music je oblasť, kde sa tí starší učia od mladších. Na tom niečo je."
Do muziky ste vhupli rovnými nohami relatívne skoro, robili ste vlastne v živote aj niečo iné?
"Vlastne nie. Ja som si do kapely Modus de facto odskočil na prázdniny. No tak sa mi tam zapáčilo, že som už neodišiel. Ak sa máte dlho udržať na scéne, s vlastným názorom, prežijúc všetky módne vlny, to kladie určité nároky na váš charakter, výdrž, nápady, talent... Práve preto, že som bol, aj s kusiskom šťastia, veľmi vytrvalý, som tu doteraz. Ale s plným vedomím, že nič nie je staršie ako včerajší úspech. Takže, dnes tu pokojne sedím, hoci mi je úplne jasné, že o tri roky už môže byť všetko ináč."
Vyrastali ste v dvojjazyčnej domácnosti, je to tak aj teraz, v prípade vašich detí?
"Áno je. Hoci trošku iné. Lebo angličtina a slovenčina sa dajú krásne rozlíšiť. Ale keď sa pomieša čeština so slovenčinou, to môže byť veľmi záludné, takže sa márne snažím o akúsi jazykovú čistotu. Občas sa neubránim a keď hovorím rýchlo, sem tam sa mi do viet vkradnú české slovíčka. No minule na mňa manželka Katka prehovorila po slovensky, čo som v tej chvíli považoval za svoj celoživotný úspech. Pretože, to sa málokedy stáva, aby ste takto zblbli Čecha (smiech)."
Ako malé dieťa ste vraj mávali túlavé topánky...
"Áno, bývali sme na Gunduličovej ulici v Bratislave a keď som mal asi štyri roky, vybral som sa sám do mesta do kina Čas. Dodnes nechápem, ako som sa dostal dovnútra. Otec ma tam objavil po dvojhodinovom hľadaní, ako spokojne sledujem Chaplina. Zapáčilo sa mi to, a tak som si chcel zážitok zopakovať. Bezpečne som prešiel všetkými križovatkami, zostával už len jeden priechod a bol by som v kine, keď ma tam objavila nejaká žena, ktorá začala hystericky kričať a násilím ma odvliekla na policajnú stanicu. Jeden z policajtov ma na chrbte odniesol domov. Meno a adresu zo mňa páčili dlhší čas, vôbec nerozumeli, čo znamená Miko Bika Gunduitova tetnat. Mama celá vystrašená si ešte dlho pamätala, že v tomto bacha na mňa."
Zostalo vám to do dnes?
"No, vlastne mi to bolo predurčené, veď už ako mladý chalan som začal cestovať s kapelou, hoci som býval aj veľmi rád doma. Žili sme vo veľmi harmonických pomeroch, s bratmi sme sa mali veľmi radi. Mám na to veľmi dobré spomienky, no do sveta ma to ťahalo neustále. Napokon som sa aj oženil do Prahy. A vďaka tomu som stále na cestách. Preto mňa na cestovanie nedostanete. Ak by mi niekto povedal, poď, pozrieme sa do Rodézie, prvé, čo mu poviem, ty si sa zbláznil! Teraz chcem ísť domov a chvíľu si tam posedieť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
