príslušníkov a po prílete sa všetci bez slova rozpŕchli, nám sa predsa len podarilo porozprávať s tým najkompetentnejším z nich. Tréner slovenskej hokejovej reprezentácie a hrdý otec dvoch našich olympionikov Mariána a Marcela Hossovcov síce chvíľu váhal, no hneď, ako popodpisoval letenky prekvapeným a hlavne natešeným cestujúcim v priestore pre check-in, sa František Hossa s nami ochotne podelil o svoje hodnotné myšlienky.

Pán Hossa, ako hodnotíte vystúpenie našich chlapcov na ZOH? V médiách prevládali skôr negatívne reakcie...

- A to ma práve prekvapuje, veď sme dosiahli najlepší výsledok v histórii samostatného Slovenska! Nechcem ukazovať prstom na našich predchádzajúcich hlavných trénerov, ale v Nagane a aj v Salt Lake City sme sa nedokázali prebojovať z predkvalifikácie ani do samotného olympijského turnaja... Doteraz si pamätám, ako Filc po Salt Lake City doslova chodil po kanáloch a musel si dať klobúk, aby ho nikto nespoznával. V globále nemôžeme byť nespokojní, veď bez problémov sa nám podarilo zvíťaziť v základnej skupine, škoda len toho štvrťfinálového zápasu s Českom.

Isté pochybnosti sprevádzali už samotný výber hráčov na turnaj. Veľkým prekvapením bolo, že ste napokon nedali na súpisku najofenzívnejšieho obrancu na svete Richarda Lintnera.

- Dosť dlho sme aj s tým Petrom Šťastným rozmýšľali aj nad touto alternatívou. Chcel som aj zariskovať, že Riša nominujem aj za cenu toho, že by bol napríklad pri piatich inkasovaných góloch. Na druhej strane by možno aj šesť dal, čo by sa nám pri terajšej ofenzívnej koncepcii tímu oplatilo. Avšak generálny manažér mi klepol po prstoch, lebo vraj potrebujeme obrancov aj pre nejaké oslabovky, čo ani neviem, čo znamená. A vraj zabávačov máme v tíme dosť, ale to už naozaj neviem, ako myslel.

Všetci čakali, že váš syn Marcel po skvelých výkonoch v NHL bude hrať s bratom Mariánom v minimálne druhom útoku.

- Prišli za mnou organizátori a hovorili, že nemôžu hrať spolu, lebo ich od seba nebudú vedieť rozoznať. Pretože Majo mal 81-ku a Marcel 91-ku a mená na dresoch mali napísané iba M. Hossa a Hossa, čo je fakt zavádzajúce. Aj Šťastného kapitánsky nominant Demitra bol proti tomu, lebo hovoril, že vraj menšie zlo je vtedy, keď sú dvaja Hossovci spolu na striedačke a jeden na ľade, ako keby to bolo naopak.

Hokejová verejnosť doteraz nevie pochopiť, prečo sme hrali naplno v zápase so Švédskom, keď o nič nešlo...

- Aj ja som chcel, aby sme hrali štvrťfinále so Švajčiarskom. Aj preto som bol z prístupu chlapcov k zápasu sklamaný. Najviac asi z Križana, ktorý si zaumienil, že nepustí Švédom gól a narušil našu koncepciu. Dlho sme sa s Karolom po zápase rozprávali, prečo nechytal tak, aby sme prehrali štvorgólovým rozdielom. On sa vyhováral na útočníkov, že tí dávali góly a nie on.

Švédi sa však do útoku nehrnuli...

- Višňovský si mal prihrávať puk so Štrbákom pred našou bránkou a náhodou by sa puk štyrikrát odrazil od nejakého švédskeho útočníka za Križana. Bohužiaľ, nevyšlo nám to, pretože pred našou bránou skoro celý zápas žiadny Švéd nebol.

Ako s odstupom času vnímate zápas s Českom, ktorý rozhodol o našom vyradení z bojov o medaily.

- Keď hráči zabudnú hrať hokej a boja sa zvučných mien súpera, ťažko sa dá s nimi pohnúť.. Sami ste videli, že keď sme poslednú tretinu nechtiac začali hrať, čo sa dialo.

Veď práve. Nemohli sme prehliadnuť vami naordinovanú taktiku, kde sme sa prvé dve tretiny mali vyhýbať fyzickému kontaktu s českými útočníkmi a ani náhodou neohroziť Hniličku? Čím to je, že sa nám túto taktiku nepodarilo plniť až do konca?

- Ešte aj v prestávke medzi druhou a treťou tretinou som chlapcom dohováral, aby sa nehrnuli bezhlavo do útoku. Oni si však nedali povedať. Najmä mladíci ako Majo Gáborík, Rony Petrovický a môj starší syn sa chceli ešte trochu ukázať pred roztlieskávačkami, veď to poznáte, nevybúrené hormóny...

Odborníci sa však naopak zhodujú v tom, že zápas s Českom sme nezvládli predovšetkým po taktickej stránke.

- Pozrite sa, nikto učený z neba nespadol. A pochopiteľne aj my tréneri sa učíme za pochodu.

Vo vašom veku sa ešte učíte a to ešte pri najdôležitejšom zápase na olympiáde?

- Samozrejme, každý zápas mi dá určité skúsenosti, ktoré môžem vo svojej ďalšej trénerskej kariére využiť.

Stihli ste si pozrieť zápolenia v nejakom inom športe počas vášho nabitého programu?

- Veľa času som nemal, ale samozrejme som si nemohol nechať ujsť finálové jazdy v skeletone, shortracku a curlingu. Síce som pred olympiádou nevedel o čo ide, no teraz som už v obraze. Hneď po tom som synom povedal, aby mi z Ameriky doniesli na narodeniny veľký puk na curling. Začneme to s chlapcami na rybníku trénovať, keď nebude odmäk, a dúfam, že aspoň ako nehrajúci kapitán sa dostanem na ďalšiu olympiádu.

Ako vidíte svoju ďalšiu trénerskú budúcnosť pri reprezentácii?

- Úplne normálne, zmluvu mám do skončenia majstrovstiev sveta, a keďže predpokladám, že tie vyhráme, tak budem v repre pôsobiť aj naďalej.

Z čoho pramení vaša istota, že vyhráme MS? Veď pod vaším vedením sme zatiaľ na MS nevyhrali nič.

- Nemyslím si, že je to tak. Veď doma mám nejaký bronz a to som pri mori už dosť dlho nebol...

V poriadku, ale to je bronz ešte z MS 2003 vo Fínsku, odvtedy sme nevyhrali absolútne nič a na väčšine MS sme tak ako teraz na ZOH vypadli už vo štvrťfinále.

- Počkajte si do mája, ako nás bude vítať na Námestí SNP v Bratislave 50 000 fanúšikov, a ja budem všetkým kývať z papahossomobilu...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.