Krčmy, puby a bary po celej našej krajine praskali vo švíkoch preplnené víťazstvachtivými fanúšikmi. Vždy som tvrdil a budem tvrdiť, že nič nedokáže spojiť národ tak, ako nadšenie pre šport, konkrétne v našom prípade pre hokej. Vtedy sa zabúda na všakovaké žabomyšie spory a všetci svorne fandíme našim.

Pár minút pred polnocou však naša nádej zhasla a celonárodný entuziazmus nemohol prerásť do totálneho hokejového ošiaľu, ktorý by u nás nepochybne vypukol, ak by sme sa dostali do bojov o medaily. Škrie to o to viac, že tentoraz sme mali fakt skvelý, kompaktný tím, vrátane dobrých brankárov (čo bola v minulosti naša slabina), a že sme v skupine valcovali jedného súpera za druhým. Dvojnásobne nás to mrzí tiež preto, že cestu do medailového raja nám opäť (ako už viackrát v minulosti) zahatali naši "bratia" Česi. No a tí boli v semifinále knokautovaní Švédmi 7:3. Tými istými Švédmi, ktorých naši reprezentanti v skupine zdolali rozdielom triedy...

Čo už... Taký je šport. Raz si hore, raz si dole... Stáva sa, že práve vtedy keď človek najviac chce, keď sa najviac snaží, práve vtedy to absolútne nejde. Puky sa odrážajú vždy k súperom, nedaria sa prihrávky ani strely. Alebo je to možno tým, že psychický nátlak alebo vnútorná bariéra je väčšia ako samotná túžba zvíťaziť. Bojíme sa? Neviem, no Češi nám nedajú nikdy šancu voľne dýchať.

Mnohokrát sa to stáva aj v živote, nielen v hokeji. Najdôležitejšie je však vždy vstať, pozviechať sa a ísť ďalej. Lebo bez občasných prehier si nedokážeme naplno vychutnať ani víťazstvá. A veď napokon, je to LEN šport...