vztýčenou hlavou odíde z vlády, ktorú diriguje podrazák a zlý človek. Premiér slovenskej vlády môže byť reformný aj medzinárodne uznávaný, koľko chce, aj tak je krivý chlap. Muž bez chrbtice, u ktorého nikdy nemôžete vedieť, kedy vás pre najmenšiu výhodu pre seba zradí a podvedie. Tóth ale nie radšej nechá zo seba urobiť handru.
Včerajšia mediálna inscenácia s ultimátom pre Tótha, že ak nezastaví predaje budov SND, tak ho odvolá, je dokonalá ukážka charakteru premiéra. Minister kultúry nerobil nič iné, len plnil uznesenie vlády, presne tej vlády, ktorej je predsedom Dzurinda. Ak napriek tomu zmenil svoj veľactený premiérsky názor, mohol navrhnúť revíziu uznesenia na riadnom rokovaní v stredu. Nie - on urobí radšej z ministra šaša a chumaja. Veď je slabý, kopne si do neho každá opozičná ťava, nemá "krytie", len vôľu vysedieť na stoličke čo najdlhšie. Tóth je nielen typická, ale už asi aj jediná obeť, na ktorej ešte môže demonštrovať silu a liezť do zadku - bohviekomu vlastne. Údajne Mečiarovi. Vraj sa s ním dohodol na celej akcii. Také sú špekulácie.
Tóth má vecne úplnú pravdu. Taký predaj majetku, o ktorom je reč a ktorý žiadala zastaviť opozícia, nie je a nikdy nemôže byť privatizácia v tom zmysle, v akom sa slovo používa, pretože predmetom biznisu nie je inštitúcia, celý podnik, organizácia či čokoľvek, ale iba nehnuteľnosť vo vlastníctve štátu. Predaj budovy DPOH je vecne to isté, akoby rezort predával nespotrebovaný hajzelpapier či zbytočné stoličky z kancelárie. Dzurindov názor, že vláda rozhodla o neprijímaní ďalších rozhodnutí o privatizácii, je podfuk a blud pre verejnosť.
Nepomáha ani výhovorka, že Dzurinda sa zľakol vyhrážok, že ak sa nestopnú predaje, príde návrh na odvolanie vlády. Úplne pokojne a ticho sa dalo počkať do stredy a štandardným postupom zaviazať Tótha. Samozrejme, nič sa ani robiť nemuselo; celé je to len humbug zo strany HZDS. Ani po odchode KDH z koalície nemá opozícia na zvrhnutie Dzurindu. Analýza Leška vo včerajšom SME je presná - KDH by rozmýšľalo o podpore vyslovenia nedôvery vláde len vtedy, keby návrh smeroval proti samotnému premiérovi. A ešte je tu dôležitý podmienečný spôsob - KDH by rozmýšľalo. Absolútne nie je isté, že štyri mesiace pred voľbami by išli do takého cirkusu.
Brilantne, ako len on vie, Dzurinda takto zosmiešnil a ponížil svojho ministra už druhýkrát v krátkom časovom slede. Kým Tóth začiatkom januára zápasil proti petičnej akcii "kulturščikov" za - uznesenie vlády! - ktorým sa mala vytvoriť tzv. správcovská spoločnosť pre budúcu prevádzku SND, premiér sa dávno za jeho chrbtom dohodol s exriaditeľom Hubom, že požiadavke vyhovie. Rozumiete - nenavrhol vo vláde zrušiť uznesenie, nepriznal, že ustúpi hercom, nie. On nechal z Tótha, ministra vlastnej vlády, urobiť verejného nepriateľa číslo jedna, ktorý nepraje kultúre, nechal všetku mediálnu nenávisť vybiť na Tóthovej hlave, a potom prišiel, ON, veľký Dzurinda, macher, a povedal - "národ, ktorý si neváži svoju kultúru, nič dobré nečaká. Sú všetky dôvody, aby sme s takouto inštitúciou komunikovali seriózne, poctivo a úprimne".
Nuž, čujte, ako "seriózne, poctivo a úprimne" s takouto inštitúciou SDKÚ komunikuje. Prvé vládne uznesenie, týkajúce sa riešenia SND v tomto volebnom období, je z októbra 2003 a jeho navrhovateľom a presadzovateľom, napriek iným názorom, bol - Ivan Mikloš. Treba povedať, ako sa tomuto ministrovi financií občas stáva, že išlo o riešenie ďaleko najlepšie: Predať celú novostavbu. (O "privatizácii" ani vtedy nepadlo ani slovo - celkom správne.) Proti argumentácii Mikloša z tohto času dodnes neexistuje oponentúra: "V prípade dokončenia novostavby by sa náklady na prevádzku divadiel na Slovensku zvýšili o 400 miliónov Sk. (...) Myslíme si, že peniaze je oveľa efektívnejšie využiť na rekonštrukciu existujúcich divadiel, ktorých kapacita je dostatočná, než na dokončenie novostavby".
Tak. Odtiaľ sa vláda dostala, po prvej vzbure umelcov a opozičných cirkusoch, k ďalšiemu uzneseniu, že novostavba zostane pre SND, ale vstúpi investor. Začala ročná sága pod menom Rusko & Truttheim Invest. Išlo o druhé najlepšie riešenie (ale už zlé z princípu), s tou veľkou výhradou, že exminister hospodárstva (ako inak) našiel "partnera" mimo výberového konania. A známy scenár - keď bola zmluva pod strechou, nová revolúcia umelcov. Vláda zase "zurück", plné pampersky, že čo povedia herecké celebrity. A ďalšia pauza a hľadanie riešenia, ako prevádzkovať budovu aj s SND v réžii štátu a neprísť o - gate. Týždeň po tom, čo vymenil Chmela, navrhol Tóth riešenie - správcovská spoločnosť. Zvyšok už poznáte.
Veľakrát je počuť, že aká je politika špinavá. Vždy len do miery, akí špinaví sa v nej angažujú ľudia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
