posledné tri roky mohli vidieť len jeho najbližší, pretože je ukrytý za lekárskym rúškom. Všade, kam sa len pohne, ho sprevádzajú mama a spomínaná, často nechcená "ozdoba" tváre. Malý Martin je totiž chorý, a to, čo jemu i jeho rodine zmenilo život je akútna lymfoblastická leukémia. Napriek hrôze, zúfalstvu a smútku, s ktorým museli Martinoví rodičia i jeho dvaja starší bratia bojovať, hovorí jeho mama Marta o šťastí, ktoré prišlo v podobe skvelých obetavých lekárov a v mimoriadnej žene pedagogičke. Rodina má ešte stále v živej pamäti deň, keď sa im znenazdajky zrútil celý svet...

Ako trojročné zdravé dieťa, ktoré nebolo často choré, nastúpil Martinko do škôlky na sídlisku Juh v Rožňave. Chodieval tam tak ako iné deti v jeho veku. Ničím sa nelíšil, naopak, v spomienkach riaditeľky škôlky Ireny Lackovej zostáva ako prvým dieťatkom, ktoré dokázalo v troch rokoch jesť s príborom. "Bol nesmierne zlatý, v malých prstíkoch držal ten príbor tak milo," spomína riaditeľka a mama Marta súhlasne prikyvuje hlavou. Z ničoho nič, bez akýchkoľvek varovaní sa v štyroch rokoch začal sťažovať, že ho bolia nôžky. Mama si najprv myslela, že sa mu zapáčilo nosenie "na koníka", keďže ho často nosievali na pleciach. Niekoľko dní pred šestnástym decembrom roku 2002 však už malý Martinko nedokázal prejsť po svojich z izby do izby a vystrašení rodičia preto vyhľadali lekársku pomoc. Výsledky z odberov krvi, ktorú Martinkovi vtedy zobrali, neukázali nič mimoriadne. No v spomínaný decembrový deň nastal z jedného dňa na druhý doslova výbuch. "Detskej lekárke sa nepáčila sedimentácia. Poslala nás ležať na detské oddelenie v rožňavskej nemocnici. Ešte som sa nestihla ani vybaliť a už sa ma vtedajší primár oddelenia pýtal, či sa dokážem okamžite zbaliť a ísť s malým do Košíc," hovorí pani Marta, ktorá na otázky smerujúce k lekárom, čo synovi vlastne je, dostávala odpoveď, "niečo má s krvou". Po dôkladných vyšetreniach, keď už bolo všetko jasné, zaznel hrozný verdikt ,s ešte hroznejším názvom choroby - akútna lymfoblastická leukémia. "Zrútil sa mám svet. A celá ta hrôza dostala ešte väčšiu podobu, keď mi lekári začali vysvetľovať, čo to je za chorobu, ako sa prejavuje, lieči. Prišli prvé informácie o chemoterapii a šok, že šance na prežitie sú päťdesiat na päťdesiat," spomína Marta.

Malý - veľký vojak Švejk

Koniec roka 2002 prebehol v rodine Švejkovských ako v zlom sne. Vianoce i Nový rok sa konali i nekonali. Mama všetok svoj čas a energiu sústredila na najmladšieho syna v nemocnici. Doma na ňu, i na svojho najmladšieho bračeka, čakali 11-ročný Zdenko a 9-ročný Matej. Najmä Matejovi mamička veľmi chýbala. Aj on bol malý a potreboval jej lásku a nehu. Kým Matej a Zdenko čakali doma na mamu a bračeka, tí svorne bojovali na onkologickej oddelení v Košiciach svoj boj o život. A malý Martin Švejkovský bojoval, ako veľký vojak Švejk. "O pol roka neskôr, v júli, sme mali za sebou prvú liečbu leukémie. V decembri malý ochorel a všetky príznaky nasvedčovali tomu, že ide o zápal mozgových blán. Nebola to však pravda, prišla recidíva choroby. Leukémia sa však tentokrát neobjavila v kostnej dreni, ale v mozgovej mieche," vysvetľuje Marta. Podľa jej slov boli lekári prekvapení rýchlosťou, s akou sa choroba zopakovala, nakoľko recidíva u detí príde väčšinou po štyroch až piatich rokoch. "My sme ju mali späť po piatich mesiacoch. V tom čase lekári uvažovali o transplantácií kostnej drene. S liečbou sme začali odznovu, teda druhýkrát v decembri 2003. V septembri 2004 sa mala konať transplantácia, no vtedy lekári zistili, že Martinko má relaps leukémie v mozgovej mieche. Skončili sme opäť v Košiciach na onkológií. Po preliečení sme opäť cestovali do Bratislavy na transplantačnú jednotku kostnej drene. V novembri 2004 lekári transplantovali Martinkovi kmeňové krvotvorné bunky. Úspešne!," usmieva sa mama chlapčeka. Nezabúda však na to, v akom stave sa vtedy nachádzal jej syn. Po podaní buniek mal Martinko celý zažívací trakt akoby spálený, vôbec nejedol, bol napojený na umelú výživu. Marta hovorí, že nebyť tamojších lekárov a personálu, ktorí chlapcovi podávali lieky tlmiace bolesť, nevie, ako by ten čas zvládli. Preplakala nejednu noc a práve personál nemocnice bol ten, kto im neustále vlievali nádej a silu v tom najťažšom boji. Po transplantácii absolvoval Martinko novú liečbu, ktorá práve končí. Ako však hovoria lekári, v Martinovom prípade ide o poslednú liečbu, ktorú mu z medicínskeho hľadiska môžu podať.

Hurá, ide sa "škôlkovať"

Po troch rokoch bojovania so zákernou chorobou sa Martinkov stav ustálil natoľko, že sa rodičia rozhodli dobehnúť to, čo stratil. Dieťa musí dostať predškolskú výchovu, povedali si. Martinko však nesmel a ani dnes nesmie chodiť do kolektívu, pretože je bez imunity a akékoľvek riziko spojené s možnou nákazou pre neho nebolo dobré. Pomoc prišla zo škôlky, ktorú navštevoval pred tým, než ochorel. "Martinko je naše dieťa, tak kam mala jeho mamka ísť pre pomoc?" pýta sa riaditeľka Irena Lacková. "Mamička priniesla všetky potrebné doklady o tom, že Martinko nesmie do kolektívu. Na Mestskom úrade v Rožňave vyhoveli našej žiadosti, ja som mala pripravenú pedagogičku, ktorá už mala skúsenosti s individuálnym vyučovaním, a tak sa 'škôlka doma' mohla začať," spokojne hovorí riaditeľka. Už takmer rok, dennodenne, ak to zdravie a liečba chlapčeka dovolí, chodieva k Švejkovským domov pani učiteľka zo škôlky. Martin, ako sa na veľkého škôlkara patrí, ju víta s pripravenými zošitmi i knihami, perfektne vybavený peračník nechýba na stole tiež. Na otázku, ako prebieha také domáce vyučovanie, odpovedá učiteľka Mária Žolnová. "Robíme všetko to, čo robia bežne deti v škôlke. Len nie sme tam, ale doma," usmieva sa a svojho malého žiaka chváli odušu. "Maľujeme, kreslíme, hádame hádanky, spievame si, píšeme prvé čiarky a slučky, tak, ako sa na škôlkara patrí," hovorí. Nezabudne povedať ani to, že Martinkovi učaroval vesmír. Encyklopédiu s touto tematikou má preštudovanú od prvej poposlednú stránku. Neexistuje nič, čo by odmietal, baví ho jednoducho všetko. Prejavil sa dokonca aj ako zručný technik. Play station mu nerobí žiaden problém. A ak má pani učiteľka "trápenie" nad tým, ako spustiť stroj, ktorý je pre ňu španielskou dedinou, Martinko berie veci o svojich rúk a pomôže jej. Pedagogička má vypracovaný individuálny plán výuky. Ako hovorí riaditeľka škôlky, "kvôli Martinkovi, a aj Martinke, ktorú sme tiež mali pred časom v škôlke, si pani učiteľka naštudovala všetko potrebné. A myslím si, že sa jej aj darí, veď Martin je vedomostne na tom rovnako, ako jeho rovesníci v škôlke". Sú však týždne, keď učiteľka Mária svojho žiaka vôbec nevidí. Ide o čas, keď sa podrobuje liečbe, ktorá trvá jeden celý týždeň na onkologickom oddelení v Košiciach. Ako jedno z dvoch detí na Slovensku má v hlavičke zavedený takzvaný rezervuár. "Ide o špeciálny prístroj, voperovaný do Martinkovej hlávky, ktorým mu lekári aplikujú cytostatika. Každý deň dostane jednu dávku. Je to lepšie, ako keby ho mali zakaždým pichať do chrbátika. Pri druhej liečbe bol celý ubolený, chrbátik mal opuchnutý," hovorí Marta Švejkovská. Nechcela, aby Martinko absolvoval posledný cyklus liečby v nemocnici. "Nechutí mu nemocničná strava. Schudne a to nie je pre jeho organizmus dobré". S lekármi a zdravotnou poisťovňou sa preto dohodli, že do Košíc budú dochádzať každý deň. Dennodenné cestovanie si však vyberá svoju daň v podobe financií. Keďže jediným živiteľom rodiny je Martinkov otec, financie sú tým, čo v rodine plnej lásky, porozumenia a pohody, chýba najviac. "Je to pravda," priznáva smutne Marta. "Žijeme na dlh, musíme si požičiavať. Jedno vrátime, druhé požičiame, stále dookola a dlhy ostávajú. Ešteže nám manželovi rodičia požičali auto. Vlastné nemáme," hovorí Marta. Auto pritom v tejto rodine nie je žiadnym luxusom. Tak, ako nesmie Martin chodievať medzi deti, nesmie cestovať ani prostriedkami verejnej dopravy. Auto pritom musí byť v pohotovosti dvadsaťštyri hodín pre prípad, že by sa niečo nepredvídateľné stalo. Okrem toho každý pondelok cestujú na nepríjemný odber krvi, z ktorého má Martin rúčku celú dopichanú.

Raz budeme tancovať na jeho svadbe...

Pred začatím liečby pri pohľade na Martinkovo trápenie zvieralo človeku dušu. Malé telíčko bojovalo s chorobou, odmietalo stravu, nepriberal, nerástol. Dnes je situácia o čosi lepšia. "Chutí mu už aspoň papať. Trošku pribral, no musíme dávať pozor na stravu". Banány bez jedinej hnedej škvrny, o jablkách to platí rovnako a tiež pre ostatné ovocie a zeleninu. To, čo sa uvarí v jeden deň, na druhý už Martinko papať nesmie. Miluje halušky. Jedáva ich však len so syrom, lebo bryndza je na zozname zákazov. Zákazy, ihly, nemocničné oddelenia a rúšok sú veci, ktoré patria k životu sedemročného dieťaťa. Kto si raz vyskúša nosiť jeden celý deň na tvári tento ochranný prostriedok, zistí, že to nie je med lízať. Martinkovi sa však spoza špeciálnej bielej papierovej látky usmievajú oči. Oči človiečika, ktorý ešte nemá vybojovaný svoj boj. Mama Marta sa však nevzdáva. "Uuvidíte, ešte budeme tancovať na jeho svadbe," hovorí a dúfa zároveň. Kiežby Boh dal, Martinko, držíme ti palce...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.