porozprávali so štyrmi známymi postavami zo slovenského šoubiznisu.

S. Dančiak pomiešal zubné protézy

Známy herec a humorista Stano Dančiak sa do šoubiznisu vôbec nehrnul. Ako nám prezradil, rodičia z neho chceli mať zubného technika, lebo im postupne začali "odchádzať" zuby. To, že sa ním nestal, spôsobila v podstate jeho zábudlivosť. Svoje premiérové "divadelné" predstavenie nechtiac odohral počas letnej praxe v bratislavskej nemocnici. "Bol som v laboratóriu, kde som mal vydať zubné protézy asi sto ľuďom. Lenže ja som si na ne nenapísal mená normálnym, ale atramentovým perom. Samozrejme, že som potom nevedel, ktorá komu patrí. Tak som si naraz objednal všetkých 100 pacientov a skúšali sme ich takpovediac 'z úst do úst', lebo tam nebolo ani umývadlo. Boli pri tom aj lekári, a tí sa na tom skvele zabávali. Myslím, že dvaja pacienti odišli na dovolenku aj s protézou, ktorá nebola ich. Ale vlastne som nebol až taký neúspešný, lebo mi zostalo len 36 protéz a tie mám doteraz odložené doma v pivnici... Po tomto zubnom predstavení som sa rozhodol, že radšej bude zo mňa herec."

S. Dančiak však absolvoval svoj prvý ozajstný herecký debtut ešte na ZŠ-ke, kde hral v školskom predstavení na dvore zajačika s obrovskými ušami. Predstavenie vraj malo obrovský úspech, tlieskali mu všetci rodičia okrem tých jeho... Aj vďaka tomu ho angažovali do detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Z nej sa dostal do sveta filmu, kde si zahral menšiu postavu v istom gruzínsko-slovenskom filme aj s Jurajom Sarvašom a Dušanom Blaškovičom. Zo svojej prvotiny pred kamerou má značne zmiešané pocity. "Hral som tam v jednej scéne hladné dieťa, ktoré si v tuberáckom tábore išlo s ešusom v ruke vypýtať stravu. Točilo sa to na Kolibe, celé doobedu sme to trénovali, lenže naostro som to nezvládol. Keď nás poobede začali natáčať, tak som sa pri behu potkol. Zrejme už vtedy v detstve sa u mňa prejavila hereckú únava... V tom filme ma potom vôbec nebolo vidieť. Teda videl len, ako som zmizol z obrazu... Kamera brala potom už len tých, čo vydržali behať, no ja som tam už nebol. To som sa však dozvedel až v kine, keď som sa na seba prišiel pozrieť a takmer som sa tam ani nezaregistroval."

(jsv)

Pavol Hammel pašoval šilingy

Začiatky Pavla Hammela v slovenskom šoubiznise sa, pochopiteľne, spájajú so skupinou Prúdy. Paľo si s úsmevom spomína najmä na obdobie, keď boli strašní vlasáči a vyzerali pekne a hrozne zároveň. "Bol to asi 69. či 70-ty rok, vlastné auto sme pochopiteľne nemali a keď sme chceli ísť na koncert, museli sme si normálne objednať autobus z ČSAD. Aparatúra bola pripravená a čakali sme pred skúšobňou. Zrazu prišiel autobus, šofér vystúpil a spýtal sa, kto je tu vedúci. Keď zbadal Mariána Vargu a mňa, zdesene sa na nás pozrel a zaváhal. Potom rezignovane povedal: ´Nevadí. Aj tak nastúpte.´ Nuž to asi hovorí za všetko," popísal zážitok zo svojho "vlasatého" obdobia skúsený spevák.

Súčasné začínajúce kapely to vraj majú omnoho ľahšie, ako svojho času oni. "My sme museli zápasiť o každý kus aparatúry. V zubnej paste sme pašovali šilingy, aby sme si mohli vo Viedni kúpiť mikrofón. A keď sme mali elektrizovanú gitaru, boli sme normálne podozriví. Dnes si začínajúci hudobníci jednoducho vojdú do obchodu a kúpia, čo len chcú," zakončil svoje spomienky Pavol Hammel.

(nov)

A. Parišková nespoznala samu seba

Ak by v roku 1996 nevznikla TV Markíza, Košičanku Anetu Pariškovú by okrem jej najbližších poznali azda len členovia ZRPŠ z niektorej základnej, resp. strednej školy v metropole východu. Zároveň by jej nevedelo prísť na meno zopár žiakov, ktorým by dala nedostatočnú za ich vedomosti zo slovenčiny a angličtiny. Hoci ako učiteľka by na svojich hodinách mala zopár divákov, na televíznej obrazovke ju sledujú milióny. Na začiatku svojej moderátorskej by však zrejme bola radšej tou neznámou pani učiteľkou. "Nedávno som po takmer desiatich rokoch videla úplne prvé Televízne noviny, ktoré som moderovala. A tú osobu, čo sedela v štúdiu s kolegom Petrom Suskom, som nespoznala. Bol to úplne iný človek ako ja, len vzdialene sa na mňa podobal a veľmi kŕčovito rozprával. Mala som vtedy veľkú trému a na obrazovke to bolo aj vidieť. Snažila som sa artikulovať, ale bolo to také umelé," spomína si.

Pred prvým vysielaním bola síce značne nervózna, ale poldecák si neuliala. "Takto ja s trémou nebojujem... (úsmev) Predtým som mala všetko, len nie pokojnú noc a mala som aj dosť stiahnutý žalúdok. V podstate trému mám aj dodnes, ale ide o jej pozitívnu formu, ktorú je prirodzená, keď človek cíti zodpovednosť." Aneta sa nám priznala, že svoje rozhodnutie ísť pracovať do televízie neľutuje. A diváci to tiež neľutujú, lebo ináč by sa z jej úst nikdy nedozvedeli, že prvý slovenský prezident sa volal Michal Koláč... "Dúfam, že sa pán Kováč neurazil," dodáva.

A. Chabroňová zmizla z obrazu

Moderátorka relácie Extra na STV a čerstvá priateľka generálneho riaditeľa verejnoprávnej televízie Andrea Chabroňová síce mala už pred svojím nástupom na obrazovky skúsenosti so živým vysielaním, keďže si ho ako "účinkujúca" vyskúšala počas finále Miss 2000, no svoj ostrý štart zažila z hlásateľne STV ako programová hlásateľka až o pár mesiacov neskôr.

"Večer pred dňom D som veľmi ťažko zaspávala a rovno poviem, že som nespala, len som sa prehadzovala v posteli. Ráno som musela vstávať už okolo šiestej, pretože vstup som mala presne o ôsmej. Išlo o nejaký prehľad vysielania pre najmenších, ktorý mal spĺňať časový limit 2 minúty. Ten som si musela sama vymyslieť, vyšperkovať rôznymi slovnými hračkami a naučiť sa naspamäť. Keďže čítačka nebola, spoľahnúť som sa mohla len na svoju pamäť, prípadne na dosky. Našťastie mi dosť pomohol režisér Jarko Máľach, no aj tak mi nebolo všetko jedno... Zrazu som sa ocitla sama v spoločnosti jednej kamery a čakala som na znamenie, kedy zasvieti červená, aby som mohla začať rozprávať. Vtedy mi prebehla myšlienka, že by som najradšej odišla, ale už sa nedalo... Mala som obrovskú hrču v hrdle a zasvietila červená. A ani som sa nenazdala a bolo po prvom živom vstupe, ktorý som našťastie zvládla."

Už menej však táto sympatická blondínka zvládla isté popoludňajšie vysielanie. Pred živým vstupom telefonovala so svojim ujom, ktorý ju prekvapivo došiel pozrieť do štúdia. "Sadla som si do hlásateľne, privítala som divákov a zrazu nič. Po asi dvoch úvodných vetách som si spomenula, ako mi máva mamin brat, usmiala som sa a text, ktorý som vedela naspamäť, mi uletel. Našťastie som mala pri sebe dosky s textom, ktoré som však nemala v rukách, ale na zemi, čo bolo zlé. V stotinách som začala rozmýšlať, čo teraz... Napadlo ma zohnúť sa po dosky, čo znamenalo, že som na chvíľu z obrazu zmizla.... Potom som sa vynorila a s úsmevom na tvári som dokončila vstup."

(jsv)

Autor: Vladimír HORECKÝ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.